Ľudovít Veľký

Pán Abraham Tanner bol veľkým milovníkom zvierat. Odjakživa ho fascinovalo všetko spojené s prírodou, no jeho prioritnou vášňou medzi všetkými osemnohými, šesťnohými, štvornohými ba i beznohými miláčikmi boli práve hady. Špecializoval sa na ne, pretože ho fascinovali svojou obratnosťou a prefíkanou ľstivosťou. Snažil sa im vo všetkom podobať, pretože sa mu zdalo, že sú to nesmierne inteligentné stvorenia.
Jedného dňa sa pán Tanner rozhodol, že si splní sen a kúpi si hada. Samotná kúpa by, samozrejme, nebola problémom, oveľa horšie boli siahodlhé prípravy, konzultácie so zverolekármi a vybratie najvohnejšieho miesta pre svojho nového miláčika. Keď však bolo všetko zariadené, pobral sa pán Tanner zariadiť tento dlhoočakávaný obchod, na ktorý sa tešil hádam odo dňa, kedy sa narodil, pretože občas mal pocit, že lásku k hadom má vpísanú do kože.
Čitateľa azda ani neprekvapí, ak mu prezradíme, že pán Tanner raz dosiahol až také štádium, že sa informoval, či sa nedá vymeniť ľudská koža za hadiu pomocou náročnej plastiky, no keď napokon – našťastie – upustil od tohto nápadu, priklonil sa radšej k tomu nenáročnejšiemu. A to poriadiť si hada.
Pán Tanner sa rozhliadal a zvažoval, keď už to mal byť had, tak predsa nie hocijaký!
Týždeň chodil ako blúdivá ovca bez duše, pretože nikde nenašiel „toho pravého“, ktorý by si jediným pohľadom získal jeho srdce i dušu. Bol nešťastný a nemohol spávať, dokonca sa za svojho hada i modlil, až napokon Boh vyslyšal jeho úpenlivé prosby a poslal mu do cesty hada, ktorý mu celkom učaroval.
Obrovský, obrovitánsky pytón, ktorý sa elegantne vlnil vo svojom teráriu závratných rozmerov, mu pozrel do očí a celkom ho svojou vznešenosťou odzboril. Pán Tanner v momente vedel, že je to on. Mal dokonalú hladkú pokožku s lesknúcimi sa šupinami, úchvatné čierne vzorovanie popretkávané bielymi škvrnami, mocné čeľuste, dlhokánsky a špicatý jazyk s ostrými zúbkami. Dalo by sa povedať, že pán Tanner temer zabúdal dýchať, keď sa naňho zahľadel a ani vo vytržení vykríkol:
„Tento je môj!“
„Ste si istý?“ pýtal sa ho predajca. „Je to skutočne obrovské a nebezpečné zviera a...“
„Som si všetkého vedomý, pane. Tento had je môj,“ odhodlane vyhlásil pán Tanner a bez okolkov vytiahol peňaženku. A povedzme si narovinu – čo viac zaujíma nejakého predavača: život kupujúceho, ktorého už pravdepodobne nikdy neuvidí, alebo tá pekná sumička, ktorú sa za hada odhodlal zaplatiť? Skúsený čitateľ rýchlo uhádne, aká je odpoveď.
Nuž teda pán Tanner si priviezol vznešené zviera domov a keďže jeho výzor bol taký majestatný, meno, ktoré sa mu rozhodol dať, nemohlo za jeho výzorom nijako zaostávať, preto ho pokrstil so slávnostným pátosom ako Ľudovíta Veľkého, podľa Ľudovíta XIV.
Pytón sa celkom slušne zabýval do svojho nového príbytku a začal si na svojho pána zvykať. Ten ho teda pekne rozmaznával, takže had sa nemal na čo sťažovať. Bol pre pána Tannera ako dieťa, ako niekto, o koho sa túžobne chcel postarať, koho chcel ľúbiť do konca života, pre ktorého by bol aj on rovnako drahocenný. A to sa mu aj podarilo.
S hadom často viedol dlhé dialógy, lepšie povedané monológy a po čase sa ho dokonca odvážil vybrať von. Takto družne spolu pozerávali futbal a cyklistiku a pán Tanner mu nanajvýš nadšene vysvetľoval pravdilá hokeja. Až do dňa, kým si pán Tanner nezačal uvedomovať, že muž si s láskou hada nevystačí.

„Drahý, už som ti povedala, že sa mi to nepáči,“ povzdychla si Alicia Tannerová nešťastne, keď opäť raz sedeli s mužom pri večeri a tretie miesto pri stole nezaberal nik iný ako sám Ľudovít Veľký.
„Miláčik, s čím máš problém? Pozri, ako sa na teba krásne pozerá!“ upozornil ju muž.
„Veď práve!“ zvolala už celkom vyčerpaná Alicia. „Práve to! Stále si ma premeriava! Občas mám pocit, akoby ma chcel zhypnotizovať, alebo čo. Miláčik, nemôžeš to zviera jednoducho odpratať?“
„Alicia, už som ti vysvetľoval, drahá, že to nepôjde.“
„Prečo? Abraham, veď je to smiešne! Staráš sa oňho ako o vlastné dieťa!“
„Ale on je moje dieťa!“ namietol Abraham.
Alicia zhíkla.
„Panebože! Abraham! Ty mi chceš tvrdiť, že tento... tento tvor by ti bol prednejší, ako tvoje vlastné dieťa?“ zhrozene sa spýtala a pozrela naňho tak desivo, až sa jej rozšírili zreničky a muž si uvedomil, že to prehnal, nuž sa pokorne stiahol a snažil sa ju upokojiť.
„Ale samozrejme, že nie, drahá, upokoj sa, prosím ťa. Ale kým to dieťa nemáme, Ľudovít je mi tak drahý, akoby sme ho už mali, rozumieš ma?“
„Nie, vôbec ti nerozumiem!“ skríkla dotknuto a tresla príborom o stôl až Ľudovít nespokojne zasyčal a vyceril zúbky v pohoršení. „Nerozumiem tejto tvojej čudnej mánii, chovať si hada ako prasa v žite a vlastnú manželku zanedbávať!“
„Alicia, drahá, ako to myslíš zanedbávať?“
„Vôbec sa o mňa nezaujímaš! Som ti ľahostajná už niekoľko mesiacov, pretože vidíš len toho svojho odporného plaza!“ vyprskla tak pohŕdavo a znechutene, že Ľudovít musel ucítiť, že to bola urážka voči jeho osobe. Opäť sa totiž nepokojne zavlnil a zasyčal. „Musím sa báť vo vlastnom dome, aby som náhodou nepocítila okolo krku smrtiace zovretie tohto hnusného zvieraťa!“
„Neurážaj Ľudovíta!“ postavil sa pán Tanner rozhorčene od stola a Alicii skoro vypadli oči z očných jamiek.
„Prosím? Ty sa ho ešte zastávaš?“
Pán Tanner akoby si predtým neuvedomil, čo práve povedal a ospravedlňujúco sa stiahol.
„Ach, nie, prepáč mi, drahá, ja som chcel povedať... len...“ habkal, no žena ho nenechala dohovoriť.
„Bodaj by to otrasné zviera skapalo!“ zvrieskla a urazene vypochodovala z jedálne.

Alicia sa hádam po prvýkrát v živote odvážila priblížiť v tú noc k teráriu, kde spal Ľudovít Veľký. Musela sa najskôr uistiť, že manžel sa určite nezobudí a potom sa po špičkách vydala do izby, kde si Ľudovíta choval. Bola ešte tmavá noc a Alicia tápavo prechádzala chodbami, snažiac sa udržať na nohách bez toho, aby musela zasvietiť svetlo.
V rukách zvierala injekciu naplnenú otravou, ktorú chcela hadovi šikovne vpichnúť a keď konečne dosiahla dvere od izby, kde sa terárium nachádzalo, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla, kým sa odvážila vstúpiť. Rozsvietila si malú baterku a vošla dnu. Zamierila na sklenenú stenu oproti sebe, za ktorou už uvidela obrovské, stočené telo pokojne sa dvíhajúce v spánku. Milimeter po milimetri sa priblížila a zadívala sa na toho plaza, ktorý jej ruinoval manželstvo s nezvyčajnou úspešnosťou už niekoľko mesiacov. Prešla ňou vlna znechutenia a bez zaváhania natiahla ruku s injekciou.

Pán Tanner sa zobudil z krásneho a dlhého spánku a spokojne si natiahol chrbát i končatiny, okázalo zazívajúc. Rukou našmátral po mieste vedľa seba a uvedomil si, že je prázdne a prikrývky sú rozostlané.
Alicia už asi robí kávu, pomyslel si spokojne a pomaly, lenivo vstal. Zošuchtal sa na prízemie do kuchyne, no uvedomil si, že je prázdna a káva na stole vôbec nestojí. Poškrabkal sa v hlave a premyslel si, čo asi ešte zvykne jeho žena skoro ráno robievať.
Možno polieva kvety v záhrade, napadlo ho vzápätí a šuchtavo sa odobral k dverám na balkón, aby ich otvoril a vyzrel von. No Alicia tam nebola a krhľa stála nepohnutá a nedotknutá na mieste, doliata presne po vrchný okraj, ako to zvykla dolievať Alicia vždy, keď v predchádzajúci deň dopolievala.
Pán Tanner začudovane nahmatal prstami hlinu kvetov a zistil, že ešte nie sú poliate a voda v krhle je teda naozaj zo včerajška. To už ho trochu znepokojilo. Bola to predsa prvá vec, ktorú Alicia robievala.
„Alicia? Miláčik! Kde si?“ zavolal do záhrady, no nik sa neozýval, nuž sa s pokrčením pliec jednoducho otočil a pobral sa späť do domu. „Veď ona sa ukáže,“ zamrmlal si pre seba a pobral sa uvariť si kávu. Možno išla do obchodu alebo čo, prebleslo mu mysľou a začal si popiskovať. Zalial si kávu, vzal z chladničky kúsok mäsa a ponáhľal sa ho zaniesť Ľudovítovi.
Keď vstúpil do miestnosti, našiel hada ležať spokojne na zemi, stočeného v pohodlnej polohe, takže tvoril nezvyčajnú pyramídu. Zdal sa mu čudne obrovský, no pripisoval to len tomu, ako postáčaný bol.
„Ahoj Ľudovít, ako sa má vaše veličenstvo?“ usmial sa položil pred neho kus mäsa. Had naňho lenivo pozrel a vyplazil jazýčok. Abraham sa usmial a pohladkal ho po hlave. „Zdá sa, že dneska obzvlášť dobre, však?“ ušrkrnul sa. „Tak teda dobrú chuť,“ zaželal hadovi a pobral sa preč, no cestou k dverám o niečo zakopol.
„Čo tu, došľaka, robí táto baterka?“ spýtal sa sám seba a začudovane ju zodvihol. Možno som s ňou prišiel niekedy večer, odôvodnil si náhle sám pre seba a pobral sa hore.
„Alicia! Alicia, tvoja káva je hotová!“ kričal, vychádzajúc z pivnice, no žena sa neozývala.
„Asi je naozaj v tom obchode,“ uzavrel a posadil sa k raňajkám.

Ubehlo niekoľko mesiacov od záhadného zmiznutia Alicii Tannerovej. Abraham mal zlomené srdce a jediný, komu sa mohol vyžalovať, bol Ľudovít Veľký. Bol to naozaj jeho najlepší kamarát, ktorý mu už len svojou prítomnosťou vždy vylepšil náladu.
Polícia si nevedela záhadné zmiznutie vysvetliť. Keď po nej pátrali, zistili, že si so sebou nevzala nič z osobných vecí a ani žiadne oblečenie, takže pán Tanner bol celkom bezradný.
Jeho depresia pokročila až do takého stavu, že všade, kde sa pohol, sa cítil nezvyčajne úzko, keďže mu ju všetko horzne pripomínalo.
Nevydržím tu, pomyslel si zúfalo. Musím odísť, odísť ďaleko preč, lietalo mu hlavou, ako zronený, ani kôpka nešťastia, pozeral spolu s Ľudovítom veľkým futbal. Sklesnuto na hada pozrel.
„Čo ty na to, Ľudovít? Odídeme na výlet, bude sa ti to páčiť?“ spýtal sa ho a had mu opätoval dlhý, nezvyčajne skúmavý pohľad, jemne pokyvujúc hlavou a hlbokými očami sa mu zarýval do tváre.
„Beriem to ako tvoje áno,“ povedal si pán Tanner a nežne hada pohladkal. „Neviem, čo by som si bez teba počal, priateľ môj drahý,“ zafňukal a tackavo sa postavil, aby napísal odkaz pre tých, čo by ho mohli hľadať a upravil si odkazovú schránku. Na lístok na dvere napísal:

Odišiel som i s Ľudovítom Veľkým na dovolenku.
V najbližších dňoch ma nehľadajte a ani nekontaktujte.
Vrátim sa do dvoch týždňov.
Abraham Tanner
A tak si pán Tanner jednoducho začal baliť kufre. Celá tá atmosféra tohto mesta ho dusila a ako si skladal jednu košeľu za druhou, nadobúdal nemenné presvedčenie, že sa rozhodol veľmi správne. A Ľudovít ho pri balení spokojne pozoroval, švihajúc jemne koncom chvosta zo strany na stranu.

Brat pána Tannera, Connor Tanner sa o týždeň snažil dostať do domu, pretože dostal za úlohu udržiavať Aliciinu záhradku v takom stave, v akom ju zvykla mávať ona. Connor mal svojho brata i jeho ženu veľmi rád a celkom chápal, že Abraham chcel tak nevyhnutne zmeniť prostredie. I on prišiel o ženu, no bolo to horšie, pretože ju videl umierať. Abraham mal stále nádej, že sa nájde.
Connor si popiskujpc otvoril záložným kľúčom dvere do domu a zachytil pri tom lístok, ktorý z nich vypadol, oznamujúci neprítomnosť Abrahama Tannera. Connor vstúpil dnu a zavrel za sebou dvere. Pobral sa priamo do obývačky, odkiaľ viedli dvere na balkón, keď tu sa zarazil azostal prekvapene stáť v strede, keď za sebou začul jemné syčanie a obrátil sa.
Veľký pytón ležal na gauči v obývačke, pohodlne usalašený, v celej svojej dĺžke a zdal sa mu nesmierne obrovský.
„Ahoj Ľudovít,“ pozdravil Ľudovíta prekvapený Connor. „Čo tu, prosím ťa, robíš? Nemal si byť už dávno s bratom niekde na druhom konci sveta? Čudné,“ pokrčil plecami Connor a pobral sa poliať Aliciine kvety. Keď sa vracal zo záhrady, napadlo ho, že dá hadovi aspoň žrať, veď Abraham odišiel už pred týždňom. Čo ak had dovtedy hladoval? Otvoril chladničku a vybral z nej kus mäsa z misky presne označenej štítkom „Ľudovít Veľký“.
Connor mäso položil pred hada, no ten sa ani nehol, len si ho pokojne premeriaval blýskajúcimi čiernymi očkami.
„Naozaj čudné,“ zopakoval Connor, no rozhodol sa nechať to tak, preto len pokrčil plecami a otočil sa na päte. „Môj brat je blázon,“ zamrmlal. „Odíde na dva týždne preč a hada si nechá voľne sa pohybovať po celom dome, blázon...“
V strede vety zaklial. O niečo sa v chodbe potkol. Boli to kufre.
„Čo tu do pekla robia Abrahamove kufre?“ skríkol, stavajúc sa zo zeme a nečakane ho premkla hrôza a čudný pocit strachu sa zmocnil celého jeho vnútra. Pomalým, čo najpomalším krokom obrátil a opäť zamieril do obývačky.
„Abraham...?“

KONIEC

Hudobniny

Hlavný vyšetrovací komisár sa skláňal nad lôžkom, na ktorom bola vystretá mŕtvola mladej dievčiny. Chvíľu si ju obhliadal, pokyvkával hlavou a niečo si nezúčastnene mrmlal. Zo zádumčivosti ho prebral až zvuk otvárajúcich sa dverí a do izolačky vstúpil jeho kolega.
"Tak čo, John?" ozval sa prichádzajúci muž. "Je to zlé?"
"Neuveríš, Chad. Je to najbrutálnejšie premyslený čin, s akým som sa kedy stretol," odvetil John a prešiel sa okolo lôžka, pozerajúc na mŕtvu z druhej strany. "Bolo to naozaj prešpikované. Ten, čo to spravil, to musel niekde veľmi dôkladne obkukať alebo fakt neviem..."
Chad podvihol obočie a vytiahol cigarety.
"Hmm... o čo vlastne ide?"
"Schovaj tie cigarety, idiot," zavrčal John. "V izolačke sa nefajčí."
"Okey, skľudni sa. Prečo si taký nervózny?" stiahol sa Chad pohotovo.
"Neviem, možno preto, že mi stále nedochádza, ako mohol tak dôkladne preťať tú tepnu..."
"Preťať tepnu?" spýtal sa Chad, akoby o tom v živote nepočul.
"Ty manták veď sa poď pozrieť!" vyzval ho John a Chad pristúpil. John namieril prstom na dlhý rez na dievčininom krku, ktorý prerezal tepnu a tiahol sa takmer po celom obvode hrdla. "Pozri, vidíš? Ten psychopat jej prerezal hrdlo, no nebol to nôž. Rez je príliš tenký a príliš dôsledný na to, aby to bola chladnokrvná vražda nožom."
"Vidím," zamumlal Chad a lepšie sa prizrel krku mŕtveho dievčaťa. "Preboha, veď to je úplne dokonalý rez?"
"Vravel som ti. Rozhodne to nebolo nožom," prikývol John.
"Aha. A čím teda?"
"Pribrzdenec," opäť vyštekol John nervózne. "Nevidíš, že sa to práve pokúšam zistiť?"
"Tak prepáč. Máme vôbec nejakého podozrivého?"
"Neviem. Tá vec sa stala len včera a práve sa začína po viníkovi pátrať. Vypočúvajú sa priatelia obete, jej rodina... Zajtra sa zjavne ukáže vymedzený okruh podozrivých ale zatiaľ nič konkrétne nevieme," porkčil plecami John.
"Mhm," zamrmlal Chad. "Myslím, že si musím ísť naozaj zapáliť..."
Chad s Johon vyšli z izolačky a nechali mŕtvu odpočívať vo večnom pokoji.



Pre Julie Attwoodovú to bol deň ako každý iný. Prešla piatimi ulicami, kým sa dostala na miesto, ktoré navštevovala každý deň. Najskôr prešla námestím a zašla za roh ulice, kde hodila niekoľko penny gitaristovi, ktorý tam dennodenne vyhrával očarujúce melódie. Usmiali sa na seba a vymenili si pár slov. Julie po tejto trase chodila už niekoľko mesiacov a každý deň ho tu našla.
"Ide to?" spýtal sa jej gitarista.
"Ako sa povie," usmiala sa zľahka. "A vy?"
"Pomaly. Modlím sa za dobré počasie, lebo ináč sa gitara rozladí..."
"Tak sa držte," pozdravila ho a ponáhľala sa ďalej.
U bratov Bennetovcov si kúpila raňajky za najlacnejšiu sumu a po slabej káve sa zdvihla takým jedinečným spôsobom, ktorý sa odrážal aj v jej chôdzi a ktorý udivoval mnohých mužov, aby mohla pokračovať v svojej ceste. Už len päť minút od Bennetovcov a zastala pred ošarpaným obchodom. Dvere mali červenú maľovku, ktorá už opadávala a obchod mal veľký výklad so zacapkaným sklom, za ktorým boli vystavené gitary, saxofóny a elektrické klavíre, nevkusne zaranžované a na zlatistých saxofónoch bolo jasne vidieť súvislú vrstvu prachu, takže sa už ani neleskli.
Julie vstúpila dnu a ozval sa starý známy kovový zvuk cinkajúcich, prehrdzavených zvončekov, upozorňujúcich na nového návštevníka tohto zapadnutého krámu.
"Zdravíčko, Julie," pozdravil ju predavač za pultom veselo. Bol to pán v strednom veku s dlhými fúzmi a neoholenou bradou, neustále pofajčieval a páchol tabakom.
"Dobrý deň, Peter. Tak ako sa máme?"
"Keď si prišla hneď dobre!" usmial sa Peter a vyfúkol jej do tváre obláčik dymu. Julie znechutene zamávala rukami a zakašľala.
"Myslím, že tvoje hudobniny by hneď začali prosperovať, keby si fajčil vonku a občas umyl výklad," odsekla a zvrtla sa na päte. "Smiem si zahrať?"
"Stojí tam len pre teba," zarehotal sa Peter a pozeral za miznúcou figúrou peknej čiernovlasej dievčiny.
Julie si viac predavača nevšímala a zašla do zadnej miestnosti, v ktorej nebolo nič, len veľké staré čierne krídlo. Pozostatok a či dar od nejakého pána, ktorý ho daroval hudobninám, pretože manželka zomrela a on s krídlom nemal čo robiť, keďže hrať nevedel. Peter jej povedal, že ten pán sa taktiež snažil zbaviť hocičoho, čo by mu mŕtvu ženu pripomínalo. Julie to vyhovovalo, pretože ak dovtedy jej vychádzky do hudobnín znamenali len obdivovanie nástrojov, ktoré si nemohla dovoliť kúpiť, odteraz pre ňu nabrali iný zmysel - na krásnom krídle si mohla bez obmedzenia vyhrávať hodiny a hodiny.
Mladá žena sa usadila a vznešeným gestom si vyložila dlhé prsty na snehobielu klaviatúru. Ak aj Peter nechal celý krám zapadnúť, ona sa o krídlo dôkladne starala, pretože ho už považovala za svoje. A napokon, Peter tvrdil, že by ho už sotva predal, pretože je staré a nik o jeho existencii ani nevedel.
Prsty sa jej šikovne rozbehli po klávesnici v harmónii ladných tónov a ona hrala, privierala oči a nechávala sa unášať sladkým čarom hudby, ktorá jej vychádzala spod prstov.


Dvere do hudobnín sa otvorili a Peter sa strhol. Nikdy, ešte snáď nikdy sa mu nestalo, že by mal dve návštevy za jedno predpoludnie! Niekedy čakal celý deň a vždy prišla len Julie. Okamžite odhodil cigaretu a snažil sa nadobudnúť dôstojný výraz, premeriavajúc si mladého muža, ktorý vošiel a v rukách držal akustickú gitaru. Bol veľmi pohľadný, čierne vlasy mu padali do čela a z modrých očí mu šľahali nezbedné iskierky radosti. A predsa bol oblečený dosť biedne. Potrhané rifle ho veľmi pred nečasom chrániť nemohli a špinavá bunda pôsobila dojmom, že si už tiež svoje odžila.
"Dobrý deň. Prišiel som si kúpiť struny," povedal a priblížil sa k pultu na ktorý vyložil gitaru s prasknutými dvoma strunami. "Zase mi prasklo Áčko a Éčko. Už ma to fakt nebaví. Niekedy mi prasknú aj dvakrát za deň," smial sa mladý muž a odhalil v dokonaom úsmeve ešte dokonalejšie zuby.
"Asi hráte moc zanietene," zamrmlal Peter.
"To áno. Keď sa nechám uniesť, vždy to takto dopadne," pritakal muž, ležérne sa oprel lakťom o pult a pozoroval Petra, ktorý sa začal hrabať niekde v spodných poličkách, aby mu našiel požadované struny.
"Celý balík?" spýtal sa dosť nevrlo Peter.
"Mhm, môže byť, ak nie sú moc drahé..." odvetil muž.
"Pozrite sa pane, ja mám cenu stanovenú. Nemôžem za vašu násilnícku hru. Buď na ne budete mať alebo máte smolu," osopil sa naňho Peter.
"Upokojte sa starký," rozosmial sa muž. "Dnes ráno som niečo zarobil. Dajte mi ich," žmurkol naňho a Peter sa ešte vytočenejšie začal prehrabávať vo svojom neroztriedenom tovare, mrmlajúc si všelijaké nevhodné poznámky.
Mladík ho ešte chvíľu pozoroval, keď zrazu spozornel.
"Hej starec!" zavolal naňho, upierajúc oči kams dopredu. Peter sa zodvihol zo zeme a vypúlil naňho nevľúdne oči.
"Hmmmmmmm?" zatiahol.
"Kto to tam hrá?" spýtal sa Petra a stíchol, lebo sa započúval do lahodnej melódie, ktorá prúdila odkiaľsi zozadu obchodu.
"Kto? No kto? Nikto," zavrčal predavač.
"Fajn. Prichystajte mi tie struny," poprosil ho mladík a bez slova sa odobral za zvukom klavíra.
MIestnosť, odkiaľ sa rozlievali klavírne tóny nebola nijako zakrytá alebo maskovaná, takže ju našiel poľahky a bez zaklopania vstúpil. Vo dverách zostal ohromene stáť a mimovoľne zapískal. Za klavírom sedelo tá čiernovlasá mladá žena, ktorá ho každé ráno obchádzala a hádzala mu do otvoreného kufríka pár penny. Zdalo sa, že ho vôbec nevníma a tak ju nechcel rušiť. Počkal, kým dohrala a až keď odlepila svoje pôvabné prsty od bielych kláves, začal tlieskať.
"Bravo bravissimo, maestro!" zvolal hlasno a žena sa strhla. Keď ho uvidela, prekvapene sa usmiala a líca sa jej mierne zafarbili. "Máme tu nového hudobného génia!" zasmial sa a postúpil bližšie. "Smiem? Snáď vám neprekáža, že som vám prekazil chvíľku hudobného zanietenia, a či áno? Ak hej, pošlite ma preč, krásna umelkyňa," uškrnul sa a posadil sa na blízku taburetku.
"Ach, vôbec nerušíte. Práve som dohrala," vysvetlila zahanbene Julie.
"Čo ste to hrali, ak smiem vedieť?" vyzvedal.
"Jeden Mozartov klavírny koncert, v A-dure vo vlastných variáciách," odvetila Julie.
"Bolo to krásne. Smiem sa pripojiť?" spýtal sa a Julie naňho prekvapene pozrela.
"Azda spievate? Neviem, čo by ste chceli na to zaspievať..." zamyslela sa.
On sa však rozosmial prudkým a bujarým smiechom, až sa zapýrila a pokrútil hlavou. "Nie, nebudem spievať na Mozartov klavírny koncert. Ale mám tu gitaru. Vlastne nemám... pretrhli sa mi dve struny. No som si istý, že náš ochotný pán predavač mi ejdnu veľkoryso požičia..."
Mladík si zbehol po gitaru, nepýtajúc sa predavača na dovolenie a usadil sa na taburetke vedľa Julie. "Začneme?"
"Mhm," prikývla a položila prsty na klaviatúru. Len čo začala hrať, mladý muž sa k nej bez zaváhania pripojil, ani čo by poznal noty a pritom tú melódiu počul druhýkrát v živote. Poľahky improvizoval do harmónie, ktorú hrala a takto hrali asi desať minút, obaja pohrúžení do svojho nástroja. Keď skladbu skončili krásnym súzvukom A duru, Julie sa rozosmiala.
"Pane nevedela som, že viete tak dokonale improvizovať!"
"Nevedel som, že mám česť hrať s pani klaviristkou!" zvolal muž. "Som Mike. Mike Crawford," predstavil sa.
"Julie Attwoodová," odvetila s úsmevom na perách a podali si ruky. Chvíľu jej ju podržal vo svojej a pozrel sa jej priamo do očí.
"Zajtra?" spýtal sa.
"Prídem," prikývla.
"Budem sa tešiť," usmial sa a pustil jej ruku. "Teraz ma ospravedlň ale skočil som si len po struny. Mal by som sa vrátiť, aby ten početný zástup okolostojacich nebol sklamaný," vysvetlil s úsmevnou iróniou v hlase a Julie sa opäť rozosmiala.
"Prídem ťa povzbudiť," sľúbila mu a pozerala, ako sa jeho vysoká postava stráca za dverami. Ešte chvíľu sedela zamyslená a potom sa radostne pohrúžila do ďalšej sonáty.
Reštauráciou sa rozliehali ladné tóny klavíra v sprievode španielskej gitary. Zvuk bol extázovo príjemný a všetci, čo sedeli v podniku sa s obdivom pozerali na mladú dvojicu, ktorá si tak skvele rozumela v hudbe. A nielen v hudbe, ale to už ostatní nemohli tušiť.
Julie dohrala ďalšiu z klasických variácií a povzbudivo sa na Mika usmiala, ten jej úsmev opätoval.
"Vyšlo nám to," zašepkala a on na ňu žmurkol.
Od oného dňa, keď sa spoznali, ubehlo už niekoľko mesiacov a čo sa dovtedy stalo, sa Julie zdalo ako sen. S Mikom sa zblížili a začali spolu hrávať v zaprášených a zatuchnutých hudobninách. Cvičili dlhé hodiny a napĺňalo ich to. A potom postupne prišla odmena za všetky tie hodiny práce. Rozhodli sa začať svoju kariéru v baroch a tak sa ponúkli majiteľovi istej reštaurácie na úrovni, že sa mu predvedú a neskôr, ak bude súhlasiť, by mohli po večeroch jeho hostí sprevádzať dobrou hudbou. Zahrali mu pár svojich ukážok a majiteľ zostal celkom ohúrený neobyčajným talentom dvoch mladých, ktorí sa ambiciózne rozhodli konečne vyjsť z biedy von. Automaticky ich vzal. Odvtedy sa im darilo a ich úspech v kariére ani čo by kráčal ruka v ruke s ich súkromným životom. Julie sa snáď prvýkrát v živote zamilovala a Mike k nej tiež nebol celkom ľahostajný. O to sa im hrávalo lepšie a o to väčšmi si rozumeli aj v hudbe.
"Kedy nám to nevyšlo?" stíšene sa jej spýtal a popravil si gitaru.
"Prestaň!" s úsmevom ho zahriakla. "Nezačni si namýšľať!"
"Ako by som si mal nenamýšľať, keď hrám s takou super klaviristkou? Ktorá je okrem iného veľmi príťažlivá žena?"
"Mike prestaň a začni hrať," zachichotala sa Julie. "Máš svoje číslo."
Mike prevrátil očami a uškrnul sa. Potom si zľahka rozcvičil prsty a začal hrať svoje sólové číslo. Julie ho pozorne sledovala a zatajovala dych. Vždy obdivovala jeho talent, už na ulici, keď okolo neho každé ráno prechádzala. A teraz sa v nej obdiv len znásobil. Keď dohral, ešte stále z neho nespúšťala oči. Všimol si to usmial sa.
"Čo si zamrzla?"
"Tak trochu," priznala s úsmevom.
"Teraz si na rade ty," vyzval ju a Julie prikývla.
Vystrela pôvabné prsty a položila si ich na snehobielu klaviatúru. Potom začala hrať. Hrala dlho a zanietene, celým svojím srdcom aj dušou, vkladala sa do hry ako nikdy inokedy. Aj Mike mal dôvod civieť, pretože rovnako ako ona jeho aj on potajme obdivoval ju a jej obrovský talent. Uchvátila ho v každom zmysle slova a so zimomriavkami pozoroval, ako perfektne hrá.
Keď dohrala, so šťastným úsmevom sa vystrela a pozrela na Mika. Chcela už už otvoriť ústa, že niečo povie, keď tu sa ozval hlasný potlesk a ona sa zmätene rozhliadla. Všetci sa na ňu pozerali a s úsmevom jej tlieskali. Dosť ju to vydesilo, ešte nikdy sa to nestalo. Aj Mike sa po chvílke pridal.
"Bola si skvelá," pokýval hlavou a povzbudzujúco sa usmial.
"Ďakujem," zajachtala, "Ale nemyslím, že som bola lepšia než ty."
Keď bolo po jedenástej, zahrali poslednú skladbu a pomaly sa zberali na odchod keď tu ich oslovil čudný vysoký muž, pôsobiaci veľmi dôstojne a zazobane. Naširoko sa na nich usmieval a keď k nim podišiel, srdečne si s Mikom potriasol ruku a Juliinu si symbolicky podvihol k perám.
"Dobrý večer, milí priatelia. Tak teší ma, že mám konečne možnosť vás osloviť," spustil bez akéhokoľvek väčšieho úvodu. "Chodím sem pomerne dosť často a už dlhšiu dobu vás sledujem a ešte dychtivejšie počúvam. Ste naozaj veľmi zohraní," pochválil ich.
"Ďakujeme pane," poďakoval sa Mike rozpačito. "Ale mohli by ste sa nám aspoň predstaviť?" spýtal sa ho.
"Ach samozrejme! Prepáčte, celkom som zabudol!" zasmial sa zvláštnym, hrdelným smiechom. "Som Christian Taylor, producent nahrávacej spoločnosti a myslím, že som práve objavil dva obrovské talenty," usmial sa krivo a Mike si s Julie vymenili prekvapené pohľady.
"Producent nahrávacej spoločnosti? Tak to je potom veľká česť rozprávať sa s vami," pokyvkal hlavou Mike.
"No, to by som celkom netvrdil ale skrátka a dobre, už dlhšiu dobu mám v hlave nápad, ktorý ma nechce pustiť a ja som vám ho prišiel predostrieť. Poďte, pozývam vás na pohár vína, zaslúžite si ho!"
Christian ich zaviedol k jednému stolu, krásne vyzdobenému a zamával na čašníka. Dal objednať to najdrahšie a najchutnejšie víno a keď im ho naliali do pohárov, spokojne vdýchol jeho vôňu a odpil si. Potom spustil.
"Už som vám povedal, že som si vás viac menej vyhliadol a na koho sa upne môj pohľad, nie je to len tak pre nič za nič. Ste dobrí, ba ešte lepší než len dobrí. Ste vynikajúci. Máte zmysel pre kvalitnú hudbu a navyše máte obrovský talent, ktorý by bola škoda len tak zahodiť alebo utlmiť obyčajným hrávaním v reštauráciách. Vaša hudba musí ísť do sveta!" nadšene zvolal. "Vaše skladby sa musia dostať na trh, máte na to! Ste tvoriví a vaša hudba je očarujúca a presne toto dnešný svet potrebuje! Potrebuje počuť prevedenie starej dobrej klasiky v novom, lákavom štýle a vy dvaja to dokážete!"
Jeho reči boli plné zápalu a Mike s Julie na seba opäť prekvapene pozreli. To, čo im tu tento pán ponúkal, bolo príliš rozprávkové na to, aby to bola pravda. Celkom jasne im totiž naznačoval, že by im vedel pomôcť s nahraním albumu a s prerazením do sveta.
"Pane chcete nám teda tvrdiť, že... by ste s nami boli ochotní spolupracovať v štúdiu?" spýtal sa Mike.
"Že či!" dušoval sa Christian. "Ak moju ponuku neprijmete, budem veľmi sklamaný," povedal a Mike si opäť vymenil s Julie pohľad.
"Nemáme financie," povedala Julie bez okolkov.
"Na tom nezáleží. Váš talent to prerazí a financie prídu potom," uškrnul sa Christian.
"Chcete teda tvrdiť, že zo začiatku nás podporíte za pekný úsmev?" ironicky sa zasmial Mike. Na takéto zaobchádzanie nebol ani zďaleka zvyknutý. On, čo hrával na uliciach a ľudia mu z ľútosti hádzali do klobúka pár mincí.
"Presne to tvrdím," porikývol vážne Christian a všetci stíchli. "Možno mi neveríte, ale mali by ste si overiť, kto som. Moje meno je veľmi známe. A nechcem, aby ste si mysleli, že môj tím a moje štúdio je fiktívne, a že vás zavádzam. Nie. Dámvam vám veľkú príležitosť a budem rád, keď mi uveríte. Najlepšie bude, ak vás s mojím tímom hneď aj zoznámim. Čo by ste povedali na zajtrajšok? Stretneme sa a spravím vám obhliadku štúdia i tímu," navrhol producent a v očiach sa mu zvláštne zalesklo.
Mike a Julie chvíľu váhali, no vzápätí sa telepaticky zhodli na jedenom jedinom, čo povedali úplne naraz.
"V poriadku."
"To ma veľmi teší," uškrnul sa Christian. "Teda zajtra o tretej?"
"Vyhovuje," prikývol Mike a opäť si s ním potriasli ruky.
Keď sa za ním zavreli dvere, tí dvaja ani nemohli tušiť, aká príležitosť sa im práve otvára pred očami.

O dva roky neskôr

Julie si tuho pritisla kabát k telu a prekonala rozdiel posledných pár ulíc, aby sa dostala do svojej obľúbenej kaviarne. Vošla a temer hneď zahliadla muža, ktorý jej oduševnene kýval spoza rohového stolíka. Julie sa slabo usmiala a prešla až k nemu. Sadla si a pomaly si vyzliekla kabát.
"Tak, prečo ste ma sem volali?" spýtala sa priamo.
"Musím sa s vami vážne porozprávať."
"Kde je Mike?" reagovala temer okamžite.
"Mike tu nie je a ani nepríde. Chcel som sa stretnúť len s vami," zdôraznil muž a Julie sa zatvárila zmätene.
"Čo chcete, Christian?"
"Pozval som vás na kávu, je to také veľké previnenie?" zasmial sa. "Nemusíte na mňa hneď útočiť."
"Radšej mi už povedzte, čo chcete."
"Hej, dáma je už zase zaneprázdnená!" usmial sa. "Viem, že vaša sláva vám narobila škrty cez rozpočet vo vašom dennom rozvrhu, ale pol hodinku si snáď na svojho producenta ešte nájdete..."
"Ako ináč," vzdychla si Julie a prehodila si kabelku cez operadlo. "Tak?" pozrela sa naňho s očakávaním v očiach.
"Tak teda..." odkašľal si Christian a zamával na čašníka. Hneď pribehol. "Obslúžte dámu, mladý pane."
Čašník sa zarazil a vyvalil na Julie oči. "Slečna Attwoodová! Panebože!" vydýchol a Julie sa opäť chabo usmiala. "Čím vám môžem poslúžiť?"
"Ach, len čaj," mávla rukou Julie.
"Čaj? Vy si dáte čaj?" spýtal sa prekvapene Christian.
"Áno čaj," podráždene odvetila Julie a znova sa obrátila na čašníka. "Ovocný. A bez cukru," usmiala sa a čašník horlivo pokýval hlavou.
"Hneď to bude!"
Keď konečne odišiel, Christian uprel svoje vodnaté oči späť na Julie. "V poriadku. Môžeme pokračovať. Prišiel som vám niečo navrhnúť," začal bez okolkov. Vedel, že Julie nemá rada zbytočne dlhé úvody a reči taľafatkovského typu.
"Navrhnúť? A čo také?" zaujímala sa.
"Možno vás to trochu zarazí, ale je to niečo, nad čím premýšľam už hodne dlho. Ja... Teší váš úspech z vášho fenomenálneho turné?" usmial sa vzápätí, no Julie sa zamračila.
"Čo to má znamenať? Chceli ste mi niečo navrhnúť."
"Lenže všetko na seba nadväzuje, moja drahá, tak mi radšej odpovedzte."
Mladá žena sa zahniezdila a prehodila si vlasy cez plece. "Samozrejme. Nedúfala som v taký úspech," pripustila a v očiach jej trochu zasvietilo.
"Vravel som, že ste vynikajúca," pokýval hlavou Christian a medzitým prišiel čašník. Položil pred Julie čaj a tá sa mu s úsmevom poďakovala.
"Vynikajúca? Nechceli ste povedať vynikajúci? Na turné sme boli dvaja, pokiaľ viem," opäť zmrštila obrvy.
"A... Obrovský predaj vášho prvého CD vás musel tiež veľmi povzbudiť," ignoroval jej pripomienku Christian a zapálil si cigaretu.
"Nefajčite, prosím vás," upozornila ho.
"Keď si to prajete..." zamrmlal a okamžite cigaretu zahasil v popolníku. "Tak odpovedzte mi," opätovne ju vyzval.
"Ale áno. Bolo to to najúžasnejšie, čo ma v živote stretlo. Konečne robím to, čo ma baví a čo som odjakživa chcela. Robiť ľuďom radosť vďaka hudbe," priznala a na tvári sa jej opäť objavil nežný úsmev, ktorý však nepatril jej producentovi.
"Áno. Hudba je váš život, nie je tak?"
Prikývla.
"Lenže túto radosť zdieľate s niekým iným."
"To áno. Aj jeho životom je hudba," povedala Julie a premiešala si čaj.
"Mhm," zamrmlal Christian a odvrátil tvár do okna. Julie za týmto gestom nešípila nič dobré a zarazilo ju to. Jeho chladný a odmietavý prístup bol podozrivý.
"Čo máte proti Mikovi?" spýtala sa priamo. Bola inteligentná a vedela si domyslieť, že Christian má zjavne s jej partnerom nejaký problém.
"Nič, moja drahá, nič len... práve o ňom sa chcem rozprávať. Proti tomu chlapcovi nemám nič. Je to fajn chlapík a..."
"A tiež veľmi talentovaný," doplnila ho Julie ostro.
"To nepochybne je, lenže..." vzdychol si a Julie sa to už prestávalo pozdávať. "Lenže vy ste lepšia," konečne z neho vypadlo. Julie ani čo by zamrzla a zarazene na producenta civela.
"A-ako to...? Čo tým myslíte? Chcete povedať, že Mike nie je dobrý?!"
"Je, je, upokojte sa. Nemyslím to dehonestujúco, ja len... rád by som v budúcnosti spolupracoval už len s vami," povedal náhle a Julie mimovoľne pustila lyžičku z ruky.
"Aký máte na to dôvod?" potichu sa spýtala.
"Už som vám to povedal, Julie. Ste lepšia. Ten chlapec vás brzdí. Keby ste pracovali bez neho, mohli by ste byť niekde úplne inde. Julie," v hlase mal zápal a oči mu doslova blčali, "Julie vy ste hudobný génius! Máte na oveľa viac než na hlúpe variácie v sprievode laickej gitary!"
"To tak vôbec nie je!" oponovala Julie. "Mike je majster v improvizácii, nie je to žiaden laický sprievod..."
"Vy ma asi nechcete počúvať, čo? Teraz prosím vás odložte všetky iné city, ktoré k Mikovi prechovávate a poriadne ma počúvajte."
Julie sa prudko začervenala. "To, čo vravíte, sú samé hlúposti. Mike je vynikajúci hudboník..."
"Lenže vy ste lepšia! Vedel by som vás odporučiť najväčším profesionálom v Los Angeles, spravíme z vás hviezdu, akú svet dosiaľ nezažil. Budete najlepšia klaviristka pod slnkom a ja vás presadím!"
Julie sa na neho zhrozene dívala.
"Nevylúčite Mika, za nič na svete."
"Ale áno, vylúčim, moja drahá. A mali by ste mu to čím skôr povedať, pretože ak sa ho nezbavíte, prestanem s vami spolupracovať."
"Ako to myslíte?"
"Tak ako som to povedal," chladne prisvedčil Christian.
"Nájdem si iného producenta. Po tom veľkom turné sa nám ponuky určite budú len tak sypať..."
Christian sa nečakane rozosmial, až zaklonil hlavu. Julie na neho zmätene pozerala. "To si len myslíte, Julie. Lenže ak neurobíte, ako vám kážem a naša spolupráca sa skončí, skončí sa aj vaša kariéra. Zajvne ma nepoznáte, no uzavriem vám cestu ku všetkým nahrávacím spoločnostiam a potopím vás pod obraz Boží. Vrátite sa tam, skadiaľ ste prišli. Do priemernosti a chudoby. Chceli by ste znovu zažiť chudobu?" Christian sa k nej naklonil cez stôl a vyceril na ňu zuby. Jeho reči zneli hrozivo a Julie bola náchylná veriť im. Za dva roky spoznala tohto muža dosť na to, aby vedela, čoho všetkého je schopný a čo má od neho očakávať. A vedela, že kyb si to zaumienil, bol by jej zmaril celú hviezdnu kariéru jedným šmahom ruky.
A zrazu sa v nej ozvali dva protipóly. Buď sa rozlúči so svojou kariérou, ktorej už úplne prepadla, alebo... alebo... tá druhá možnosť bola taká strašná ako tá prvá a nechcela na ňu ani len pomyslieť. Lenže čo si vybrať?
Christian videl tento súboj na jej tvári a uškrnul sa. Presne toto potreboval docieliť.
"Bolo by dobré, keby ste mu to čo najskôr povedali. A potom sa mi ozvite," zatiahol ako mačka, ktorá práve vylízala plnú misu smotany a Julie sa znechutene odvrátila.
"Nepovedala som vám ani pol slova," oponovala.
"Vaša tvár hovorí za vás, moja milá." Christian sa zodvihol a hodil na stôl peniaze. "Vyrovnajte náš účet, Julie. A čím skôr mi dajte vedieť, ako ste sa rozhodli."
Potom sa otočil a vyrovnane odkráčal. Julie pozerala na jeho chrbát s nenávisťou a z očí jej sršali blesky. Zosielala v duchu na jeho hlavu pohromu a katastrofu no podvedome tušila, že si bude musieť vybrať.

Mike tomu stále akosi nedokázal uveriť. Sedel na pohovke pred zapnutou telkou, ale vôbec nevnímal tlmené zvuky, ktoré sa z nej šírili. Odkedy mu Julie povedala, že ich spolupráca sa končí, zostal akýsi otupený a bolesť v ňom dlho rezonovala. Veľmi ho sklamala. Ako jeho partnerka či už v práci, alebo súkromí. Bol si vedomý toho, že nikdy sa jeden druhému nezaviazali nijakou zmluvou alebo prísahou, no i tak to chápal od nej ako veľký podraz. Nevedel, kedy sa z tej jemnej ženy s dušou hudobníčky stala kariéristka. Keď sa táto myšlienka ním prevalila a prudko ho zasiahla priamo do srdca, znechutene zahrešil a šmaril o zem skladbu, ktorú práve komponoval. Samozrejme, zase z toho vyšiel ako chudák. Tak ako vždy. On zostane na ulici a krásna a talentovaná Julie prerazí do sveta a bude pracovať s tými najväčšími... Za celú ich spoločnú kariéru nepostrehol, že by mal niekto vyslovený záujem o neho. Vždy to bola Julie. Vždy len ona. Ona dostávala vždy všetky ponuky a on len pochvaly plné prázdnych slov. Jeho mužská hrdosť len ťažko znášala, že sa vezie na chvoste úspechu ženy. I keď tú ženu miloval.
Postavil sa a ponaťahoval si stuhnuté končatiny. Naozaj mu to odvtedy akosi prestalo myslieť. Opäť zahrešil. V poriadku. Zostane teda na ulici, ale mal by sa na to patrične pripraviť. Čo to chcel vlastne urobiť? Aha jasné, ako prvé vymeniť struny. Minule hral príliš zanietene a zas mu éčko prasklo. Natiahol sa po gitaru a keď sa opäť akosi bezmocne spustil nazad do gauča, len paralyzovane zostal sedieť a bezprízorným pohľadom sa zadíval do telky. Prečo to musela spraviť? Toto snáď nie je ani len možné. Vari k nemu nič necítila? Azda sa celý čas teda klamal a navrával si, že je to perfektné a že by nič na tom nemenil? Vedel som, že za tým niečo bude, prebleslo mu mysľou unavene a rozhorčene. Peniaze menia každého. Do riti aj s peniazmi, mne o ne nešlo!
Ale išlo... trochu, ozval sa v ňom kdesi v úpätí hlavy zradný tenký hlások svedomia. Tak fajn, išlo. Ale len okrajovo. Ja som ju mal fakt rád! Ale toto neprežijem! Podrazila ma, podlo ma zradila a za tie dva roky spolupráce sme si sľúbili, že... že sa predsa nerozdelíme a i keď to nebola prísaha, bol to náš sľub! rezonovalo mu rozhorčene v myšlienkach. Áno, zas bude slávna len Julie, opäť ma prevalcuje a pretlačí...
Hnev a popudenosť v ňom rástli a pocítil v kútiku duše, ako mu tam klíči semienko kradmej nenávisti. Temer nepostrehnuteľnej, no veľmi nebezpečnej, lebo časom sa vie zmeniť na veľmi rozkonárený krík.
Mike vzal gitaru pevne do rúk a odmotal struny. Odbalil balíček nových a zúrivo ich začal naťahovať. Keď chytil kovovú strunu déčka, zrazu mu do prsta vystrelila ostrá bolesť až znechutene zaprskal a pevne stisol zuby aby nezanadával. Bolo to márne, aj tak opäť zahrešil.
Pozoroval, ako mu po prste steká hustý pramienok krvi. Valil sa z rany, ktorá bola veľmi precízne rozrezaná a štípala. Zamyslel sa. Ako hlboko asi mohla zarezať? Podvihol si prst tesne k očiam a skúmavo si ranu prezeral zo všetkých strán.
Ešte minútu sedel nepohnute, civiac si na zranený prst a tvár sa mu čoraz väčšmi vyjasňovala. Potom, keď konečne začul zvuky vychádzajúce z televízie, ktoré ho prebudili do reality odovzdane vstal a prešiel do kuchyne, aby si priložil na prst obklad so studenou vodou.


KONIEC

Taxikár

Clark sa spokojne oprel o operadlo sedadla a zapálil si cigaretu. Poriadne si potiahol a vyfúkol obláčik dymu cez stiahnuté okno. Keď sa dym rozptýlil, pozrel na vysvietenú budovu. Počká. Vyzeralo to na dobrú zábavu a teda i na slušný zárobok. Určite tam budú všetci opití a budú potrebovať odvoz. Áno, dnes večer to pôjde. Zjavne.
Na malý moment sa pozastavil nad svojím životom a stereotypnou prácou. Veľakrát rozmýšľal, že zmení zamestnanie, no nechcel riskovať. A napokon, hoci taxikár v New Yorku veľa nezarába, považoval to za celkom zábavné. Hlavne tých ľudí. To bolo na jeho práci najvtipnejšie. Veľmi ľahko a rád sa púšťal so zákazníkmi do reči. Pravda, niekedy to potom trochu ľutoval. Minule sa mu jedna ženská ta rozrečnila o norkovom kožuchu, ktorý jej manžel odmietol kúpiť, že mlela i keď už stáli pred jej domom. Zišlo mu na um, ako dokáže žena toľko rozprávať na takú hlúpu tému.
No čo, uškrnul sa Clark a opäť si potiahol. Proste sa potrebovala vyrozprávať a ja som jej pomohol. Vlastne som tak trochu psychológ, samoľúbo si pomyslel a slastne vyfúkol ďalší obláčik dymu do studenej a vlhkej noci.
Nebodaj sa tí papaláši nikdy nechystajú odísť? zahromžil v duchu keď si uvedomil, že tu trčí už vyše hodiny a stále nič. Pokoj, hovoril si. Niekto vyjde. Musí.
Ani čo by to bola odpoveď na jeho myšlienky, zrazu sa otvorili dvere a na ulicu prudko vyletela akási žena. Clark ju okamžite oskenoval pohľadom.
Bola mladá a veľmi pekná. Mala na sebe krátke úzke šaty s čiernou čipkou v páse, neuveriteľne vysoké čierne ihličky a tmavý klobúčik v štýle Coco Chanel, ktorý jej rozkošne sedel na hlave a spopod neho jej splývali pod plecia husté gaštanové vlasy. To, čo videl, sa mu páčilo. Štíhlymi nohami vykročila po ulici náhlivým krokom a chvejúcimi sa rukami si pritískala na telo ľahký kabátik.
Takáto vyhliadka sa nedala prepásť. V sekunde naštartoval a pustil sa za ňou. Prispôsobil rýchlosť auta tempe jej dlhého kroku a stiahol okienko na strane spolujazdca. Naklonil sa a zakričal:
„Hej slečna!“ zavolal. „Nechcete zviesť?“
Mladá žena sa k nemu otočila a v svetle pouličnej lampy, popod ktorou práve prechádzala, uvidel peknú tvár s úzkymi očami a malými ideálne krojenými perami nahrubo narúžovanými. Na jeho sklamanie sa však obranne zovreli a ona pokrútila tou svojou vznešenou hlávkou. Ale Clark sa už rozhodol.
„Je zima a ste zle oblečená. Prechladnete. No tak, dajte si povedať a nastúpte,“ presviedčal ju, až napokon zastala. Aj on zabrzdil.
„Nechápem, o čo vám ide!“ odsekla.
„Vyzeráte zúfalo.“
„A?“
„A je zima. To nie je vhodná kombinácia. Tobôž nie pre ženu. No tak!“ nástojčivo dokončil a automaticky otvoril dvere spolujazdca. Žena ešte chvíľu váhala a stískala pery.
„Čo je vám?“
„Nič.“
„Nastúpte.“
Pokrútila hlavou. „Pôjdem radšej pešo...“
„Nebláznite.“
„Bývam tu za rohom.“
„Klamete.“
„Prečo vás to tak zaujíma?“ vybuchla nahnevane. „Ste otravný!“
„To možno áno, ale vy ste mladá a krásna a nehodí sa, aby ste sa v noci pokúšali dostať sa domov na vlastnú päsť. Zle oblečená a odchádzajúca z búrlivej oslavy,“ podotkol a žena zaváhala.
Urobila jeden nerozhodný krok smerom k autu, až napokon usúdila, že má asi pravdu a odovzdane nastúpila.
„Vďaka Bohu. Budete to mať zadarmo,“ uškrnul sa, no ona naňho ani len nepozrela. Všimol si, že má mokré líca ani po plači.
„Je vám niečo?“ spýtal sa a pohli sa.
Zavrtela hlavou.
„Plakali ste? Pokojne sa mi zdôverte, aj tak sa už pravdepodobne neuvidíme,“ povedal a aby ju trochu povzbudil, porozprával jej o tej panej, ako sa mu žalovala na muža, ktorý jej nechcel kúpiť norkový kožuch. A na Clarkovo prekvapenie sa slabo zasmiala.
„Viete, prečo ste ma vlastne prinútili, aby som nasadla?“ spýtala sa nečakane.
„Už som vám povedal. Je zima, ste zle oblečená a navyše...“ potiahol nosom a skrčil ho, „razí z vás alkohol. Ďaleko by ste veru nezašli.“
„Možno máte pravdu,“ pripustila zmierlivo.
„Tak čo sa deje?“
„To všetko on,“ zatrpknuto začala.
„Mhm, začínate naozaj zaujímavo...“ zatiahol Clark.
„Viete, poznáte ten pocit, keď pre niekoho umierate šialenou láskou a myslíte si, že je aspoň sčasti opätovaná a potom zistíte, že... si vlastne robíte len hlúpe ilúzie?“ bez okolkov vychrlila.
„Ale nie! Žeby vás niekto odmietol?“ spýtal sa okázalým tónom a fľochol po nej. „Nemožné,“ skonštatoval.
„Ach, to by ste sa divili!“ zvolala s trpkosťou v hlase.
„Kto by sa opovážil?“
„Je to zvláštne. Vôbec sa v ňom nevyznám. Vždy sa tak dobre porozprávame a je veľmi milý. A pozorný. A to ma dostáva. Vážne. Potom si myslím, že už je len krôčik k niečomu viac a on... stále nič!“ sklamane rozhodila rukami.
„Možno sa hanbí,“ pokrčil plecami Clark.
„Choďte do čerta!“ odbila ho žena nekompromisne. „Neverím. Neverím! Už neverím v žiadne toto ospravedlnenie očividného nedostatku záujmu! Neklamte ma, áno?!“ trochu hystericky zvolala, až sa zľakol.
„To by som si nedovolil...“
Zrazu prepukla v plač.
„Ach, vôbec tomu nerozumiem. Je taký... iný! Vôbec sa v ňom nevyznám. Ale šialene ho milujem. A ak mi teraz niekto povie, že on mňa nie, na mieste zomriem...“
Chvíľu len tak vzlykala a Clark ju pohotovo zásoboval vreckovkami, do ktorých hlasno a bez ostychu trúbila.
„Neverím. Ste veľmi krásna.“
Uprela naňho uplakané oči.
„A k čomu mi to je?“
„Potom si vás nezaslúži.“
„Ale ja ho milujem!“ vyhŕkla ani šialená. „Ja... spravila som preňho už toľko vecí a on akoby to nechápal...“
Na chvíľu sa odmlčala a Clark ju sústrastne potľapkal po kolene.
„Nebojte sa. To bude v poriadku,“ ubezpečil ju.
„Mhm,“ zamrmlala a obrátila hlavu, sledujúc z okna budovy mihajúce sa okolo nich. Po chvíli ticha sa nečakane ozvala.
„A viete čo? Možno ste mi práve zachránil život,“ vyhlásila.
„Možno,“ pokyvkal hlavou Clark.
„Možno by ma teraz cestou domov niekto znásilnil.“
„Veru, ako dobre, že ste nastúpili,“ uznanlivo pritakal.
„Alebo by ma možno i zabili!“ zvolala.
„Hrozné čo len pomyslieť!“ trochu teatrálne odvetil. Opäť mlčala. Chvíľu.
„Vlastne ja nikdy nechodím taxíkom,“ priznala sa.
„Prečo nie?“ zaujímal sa a ona sklonila hlavu.
„Odkedy v ňom zabili môjho priateľa,“ vydýchla a Clark prudo pribrzdil, nevšimnúc si červenú.
„Panebože, to je mi ľúto!“
„No... odvtedy nechodím. Neviem, prečo som sa nechala nahovoriť,“ zasmiala sa bezvýrazne. „A vlastne,“ obrátila sa naňho prudko, „prečo sa stále vezieme, keď ani neviete, kam ma máte zaviesť?“
„32 avenue, číslo 4?“ spýtal sa Clark a žena nemo otvorila ústa.
„Odkiaľ... odkiaľ to viete?“
„Povedzme, že som poznal vášho priateľa.“
„Ach,“ vzdychla si a zase zamĺkla. „Odveziete ma až pred dom?“ spýtala sa unavene a prosebne.
„Ale samozrejme,“ prikývol Clark a voľnou rukou nahmatal vo vrecu nohavíc nožík, uisťujúc sa, že je stále tam.
„Ste taký dobrý. Viete, možno by sa mi naozaj bolo niečo stalo,“ opito sa naňho usmiala a zaklonila hlavu, odhaliac svoje krásne hrdlo.
„Možno. Ktovie?“ pokyvkal sústredene hlavou Clark a pridal plyn.

KONIEC

Generál Straussmann

Marjan a Lukas mali tesne pred zásnubami, keď prišiel Lukasovi príkaz narukovať. Vojna neodvratne vtrhla do jeho života napriek tomu, že jej vzdroval, pretože s nacistickým hnutím nesúhlasil. Napokon - sám sa mu vzpriečil, keď sa rozhodol oženiť so židovským dievčaťom. Lenže vlasť volala a on bol k nej pevne pripútaný. Miloval svoju rodnú zem napriek všetkému zlu, ktoré sa v nej dialo, a tak sa rozhodol príkaz uposlúchnuť.
"Odchádzaš," skonštatovala prosto Marjan, keď sa jej Lukas snažil zaobalene vysvetliť situáciu, aby vyznela čo najodľahčujúcejšie. Lukas sa pri jej slovách strhol a chvíľu uvažoval, či oceľový chlad, ktorý v nich znel, mal za úlohu zastrieť hlboký žiaľ alebo vyjadriť hnev.
"No... Nie! Marjan! Vrátim sa k tebe... Čoskoro, uvidíš..." presviedčal mladé dievča, sám však mal pocit, že by mal niekto radšej ubezpečiť jeho.
"Tak, ako sa vracia každý manžel, brat a syn k svojej rodine? Lukas, dobre vieš, že ma nemôžeš o ničom uistiť," zarmútene sklonila hlavu a Lukas sa na ňu pozrel. Prisahal sám sebe, že pre túto židovku položí život, keby mal krutý režim Nemecka ohroziť ich lásku a teraz sa jej obracia chrbtom. Sám sa čudoval svojej automatickej reakcii, akou prijal príkaz narukovať.
"Nie, to nemôžem," priznal napokon, "ale kým dýcham, budem sa snažiť udržať ťa v bezpečí a vrátiť sa k tebe..."
"Udržať ma v bezpečí!" zhíkla Marjan takmer hystericky. "Lukas! Môjmu otcovi počas tej hroznej noci podpálili strechu nad hlavou, moju matku znásilnili a prebodli a ty mi vravíš, že hoci budeš niekde na fronte, ďaleko odo mňa, budeš sa ma snažiť udržať v bezpečí?" rozosmiala sa takým hrozivým smiechom, až mrazilo a Lukasovi naskočili zimomriavky na chrbte.
"Marjan..."
"Choď!" zavelila zrazu kruto, dôstojne sa vystrúc, až sa jej štíhla postavička celkom napriamila, čo dodalo jej výzoru celkom nadpozemský výraz. Čierne oči jej horeli prudkým plameňom a kadere hustých tmavých vlasov rámovali jej poblednutú tvár, ktorá sa teraz celkom strácala.
"Ale ja... odpusť mi to," zašepkal bezradne Lukas.
"Mala by som ti povedať 'Buď so štítom, alebo na štíte' tak, ako to hovorievali sparťanské ženy svojim mužom, ale nemôžem. odpusť mi, ale nemôžem ťa podporovať v tom, aby si slúžil krajine, ktorá rozpútala vojnu, ktorá mi berie milého a ktorá mi vzala rodinu! Prosím ťa, pochop ma..." hlesla a vyčerpane sa zviezla na stoličku. "Keby som toľko nečakala na splnenie tvojho sľubu, že si ma vezmeš, dávno by som bola utiekla. A teraz... teraz, keď už nemám šancu na únik z tohto väzenia, z tejto tyranie, teraz mi hovoríš, že odchádzaš! Teraz, keď sme mali začať spoločný život, život šťastný a jednoduchý! Teraz..." V očiach sa jej zaleskli horúce slzy a Lukas nebol schopný odpovedať. "Dobre teda. Choď, keď musíš. Žena nemôže zdržiavať muža v službe vlasti. Choď, keď musíš," uzavrela jednoducho a Lukas sa na ňu díval zmučený a celkom zdrvený jej neľútostnými slovami, v ktorých sa skrývalo až neúnosné množstvo pravdy.
"Sľubujem ti, že sa pre teba vrátim. Zabezpečím ti dobrý úkryt a..."
"Mojim úkrytom si mal byť ty a mojím bezpečím náš domov, ďaleko odtiaľto," povedala mierne opovržlivo, no oveľa viac sklamane. Zahanbený a nešťastný Lukas sa nezmohol na nič, len zodvihol jej krásnu mäkkú ruku a pritisol si ju na pery.
"Prídem! bolo to posledné, čo jej povedal, než celkom zmizol, azda i z jej života.



Adolf Hitler spokojne stál a díval sa na zoradené rady vojakov, ktoré celkom mechanicky spĺňali príkazy, hádzali sa do blata a vstávali, špinaví ako prasce, ale nezlomní kamenní. Hlavou mu plynulo množstvo nápadov a myšlienok, útok na Poľsko považoval za výborný nápad. Vyhrať bolo ľahšie, než predpokladal.
"Seržant!" skríkol nevrlým hlasom a po jeho pravici okamžite zasalutoval mladý zjazvený muž.
"Počúvam važe príkazy, pane," po vojensky odpovedal strohým hlasom bez emócií seržant. Vyzeral ako robot, ktorému niekto vzal všetky city a schopnosť samostatne reagovať. Akoby sa riadil jedným modelom osobnosti, ktorý, keď ste sa rozhliadli, sa pri nikom naširoko-ďaleko nemenil a každého zajal do svojej formy jednotvárnosti. Vyzeralo to, akoby nikto nezmýšľal, nekonal a ani nechcel konať samostatne.
"Plukovník Grass mi povedal, že dnes ste našli na poli vojaka, ktorý bol v bezvedomí a veľmi dobre bojoval. Vraj išiel sám naproti guľkám. Priveďte mi ho sem, chcem ho vidieť a odmeniť sa mu," samoľúbo si potiahol fúzy Hitler a zapriadol ako mačka. Seržant sa uklonil, ale zostal stáť.
"Pane, prepáčtem ale to asi nepôjde," zajakavo odvetil. Bál sa hnevu svojho veliteľa oveľa väčšmi než čohokoľvek na svete.
"Keď som to povedal ja, pôjde to, som si istý!" odsekol Hitler.
"Pane, naozaj nie. Ten vojak totiž znovu upadol do bezvedomia a je mi ľúto, ale..."
"Ale? Aké ale?! Choďte mi dopekla s tými vašimi výhovorkami!" zúril Hitler.
"Pane, obávam sa, že keby ste sa ho na niečo spytovali, veľa vám toho nepovie," zajachtal seržant.
"Čo je slabomyseľný? Dočerta aj s takým vojskom! Jedni sú malomocní, ďalší slabosi, iní zbabelci a tí najudatnejší robia všetko zjavne len zo slabomyseľnosti, pretože nevedia, do čoho naozaj idú! Výborný národ sme, skutočne! Stavím sa, že je to Žid a skrýva svoj podlý pôvod za hrdinské skutky vlasti! Dajte ho popraviť, a to hneď!" vrieskal Hitler ako zmyslov zbavený.
"Pane!" odvážil sa skočiť mu do reči seržant. "Mýlite sa! Je to Nemec. Je to overené. Ale pri bitke dostal prudký úder pažbou pušky do hlavy a stratil pamäť spolu s vedomím. Nevie ani len to, ako sa volá."
Táto správa najskôr zaskočila Hitlera a zarazil sa vo svojom ohnivom prejave. Na pikosekundu ľutoval, že sa nechal uniesť takým hnevom, navyše nespravodlivým, no potom sa mu do hlavy votrela víťazná myšlienka.
"Vravíte, že je udatný?" overoval si informácie Hitler.
"Ó, áno, pane, bojoval som s ním. Dokázal pobiť štyroch chlapov celkom sám," povedal úctivo seržant.
"Výborne," zaškľabil sa Hitler. "Len čo sa preberie, priveďte toho dobrého árijca ku mne. Chcem sa s ním osobne pozhovárať," prikázal.
"Pane, vravím vám, že toho veľa nenahovorí..." Plesklo surové zaucho a seržant vide nad sebou hrozivo skrivenú tvár netvora.
"Povedal som vám..." zasyčal a chytil seržanta pod krk tak, že sa začal dusiť. Keď už celkom ofialovel, prudko ho odsotil na zem a rezko odkráčal.



Keď Hitler zistil, že je to Lukas Meyer, syn jeho starého známeho, nevýslovne sa potešil. Navyše mu výborne padol do rany fakt, že toho udatného chlapca bude môcť ľahko využiť na svoj veľký plán vyčistiť zem od Židov. Vedel, že s týmto mladíkom mal jeho otec problémy, pretože sa búril proti krutým nacistickým režimom, za čo by ho mal popraviť, ale do kariet mu hrala jeho strata pamäti a udatnosť. To je výborná kombinácia, z ktorej sa dá veľa vykresať a tak neváhal ani na chvíľu a začal budovať svoj veľkolepý zámer, ktorého súčasťou a to podstatnou súčasťou bol práve tento mladý muž.
"Pane," prihovoril sa mu Adolf Hitler vďačne a stroho, presne ako veliteľ, ktorý odmeňuje, "bojovali ste vskutku vynikajúco. Ako sa voláte?" spýtal sa, aby si ho preveril. Duša mu len tak zajasala, keď sa stretol s Lukasovým smutným a hlboko nechápaým pohľadom. "Tak ako sa voláte, mladý muž? Chcete, aby som odmenu, ktorú si zaslúžite, prisúdil nikomu? Máte predsa meno, nie?"
Lukas pomaly, ťažkopádne zavrtel hlavou.
"Výborne," zamrmlal si Adolf a pomädlil si ruky. "Pane! Azda si zo mňa strieľate a viete, že by sa to nemalo? No nevadí, vaša udatnosť to razom odčiňuje a ja vám teda všetko pripomenie. Chcete vedieť, ako sa voláte?"
Lukas chvíľu mlčal, potom prikývol.
"Ale pane, no tak! Chcete, aby som si o vás myslel, že neviete hovoriť a že ste slabomyseľný? Odpovedzte poriadne ako vojak!" zvýšil hlas Hitler.
"Chcem," hlesol Lukas po chvíli ticha.
"Výborne," uškrnul sa diabolsky Hitler. "Voláte sa Thomas Straussmann a bojovali ste nanajvýš udatne. Dozvedel som sa o vás, že váš otec - nech mu je zem teraz ľahká - si veľmi želal, aby ste urobili vojenskú kariéru a myslm, že váš štart je veľmi blízky veľkoleposti! Výborne sa mu zavďačujete, musím vás pochváliť. Ste prototypom vlastenca, akých Nemecko nevyhnutne potrebuje. Už teraz mám pocit, akby ste mi boli synom," predstieral dojatie Hitler a hodil na muža prefíkaný pohľad, v ktorom sa miešalo dojatie s otcovskou hrdosťou.
Niekedy sa ani profesionálnemu hercovi nepodarí zahrať niečo, čo v živote necítil. Musíme priznať, že Hitler to zvládol ukážkovo. Dnes by mu možno po tejto scéne otvorili dvere dokorán do každej umeleckej školy (i ke´d je možné, že by opäť uprednostnil maliarstvo).
Keď Hitler zbadal, že chlapec je celkom ohúrený a vôbec sa na jeho lichôtky nechytá, nahnevane sa naňho pustil priamo.
"Pane, odteraz sa mi zaväzujete, že budete rovnako udatne brániť vlasť Nemeckú v každom boji a budete stáť na čele oddielu. Týmto vás povyšujem na poručíka a začnete tvrdo cvičiť! A..." zvrtol sa ešte na päte, ako odchádzal, "neradil by som vám veru, aby ste ma sklamali. len málokedy sa mýlim v odhade ľudí, ale keď sa pomýlim, kruto to zúčtujem," stroho oznámil, než úplne vyšiel zo stanu.

Jún 1941

"Pán generál," ozvalo sa od dverí na kancelárii generála Straussmanna a ten zodvihol svoju inteligentnú tvás od mnohých spisov, ktoré mu ležali na stole. Bola to naozaj múdra a mladá tvár, avšak poznačená vráskou krutosti ktorá sa mu tiahla pri ústach a keď sa usmial, hoci i úprimne, vždy to pôsobilo ukrutne a sarkasticky. Pravda, väčšinou sa úprimne neusmieval.
"Poďte ďalej, pán plukovník, čo potrebujete?" spýtal sa pokojným hlasom, z ktorého však sálal nekonečný chlad, sťaby sa tisíc nožov s hladkými oceľami zabodávali do chrbta toho, komu boli jeho slová určené.
"Pán generál, najvznešenejší pán Hitler príde, aby tábor skontroloval. Dnes musíme poslať ďalšiu dávku do plynových komôr," ohlásil mu plukovník Weiss tak prosto, ako keď sa dvaja ľudia rozprávajú o ďalšej várke prádla, ktorú musia dať do práčky.
"Podujmem sa toho," prikývol stroho generál a pozrel neprítomným pohľadom pred seba. Pred očami sa mi zrazu rozprestrela jeho životná cesta od onej bitky v septembri 1939. Získal si nečakanú priazeň najobávanejšieho a najstrašnejšieho diktátora na svete, bol povýšený na generála, bojoval v nespočetných bitkách, zúčastnil sa dobytia Paríža, bol pri podpisovaní kapitulácie Francúzov, a predsa, hoci o tom ani nevedel, bol celkom prázdny. Sem tam si spomenul na to, že splnil veľkolepý zámer svojho otca, ktorý si vždy želal, aby bol jeh syn raz veľkým vojakom, problém bol však v tom, že pri tom nemohol nič cítiť. Prečo? Pretože si na žiadneho pána Straussmanna ani za svet nevedel spomenúť. Bol teda na seba hrdý? Nie, bol jednoducho naprogramovaný. Preto bol poslaný práve do Osvienčimu, na vykonávanie masových vrážd. Necítil nič. Nikdy, už po celé dva roky. Bolo mu jedno, čo zabije tristo alebo tisíc židov, vnímal ich len ako nejasnú masu tvárí, ktoré sú pre Nemecko nebezpečné a treba sa ich zbaviť. Prečo? Lebo tak dostal príkazom. Stal sa strojom, bábkou v rukách vyššej moci. Ale celkom zjavne sa nebránil. Žeby nechcel? Alebo sa jednoducho brániť nevedel?
To, čo mu tak dobre išlo na fronte, sa zrazu stiahlo do najhlbšieho dna ulity a nedokázal to aplikovať na obyčajný život. A opäť nič necítil. Nepociťoval ľútosť nad tým, že sa stal tým, čím je - vrahom, zabijakom a neľútostným človekom. Neľutoval to, pretože sa ho to nedotýkalo, pretože to nechápal. Koľké to nešťastie!
"Pane..." vytrhol ho z myšlienok plukovník, ktorý stále stál vo dverách, "ste v poriadku?" spýtal sa.
"Samozrejme," odvetil s výdychom generál. "Zhromaždite ich, pôjdem sa na to pozrieť," prikázal a plukovník zasalutoval.
Keď generál vyšiel na nádvorie, bolo na ňom zhromaždených už niekoľko stoviek židovských tvárí, ktoré sa pozerali spýtavo, vystrašene, vyhladovane, túlili sa k sebe a chveli sa. Iba človek, ktorý má srdce z kameňa by dokázal prežiť ten pohľad. Potom teda usíme smutne pripustiť, že náš generál bol asi jedným z tých jedincov, ktorí sú schopní všetkého. Opäť videl len nejasnú masu, ktorá naňho vyvaľovala vydesené oči a žiadala si vysvetlenie. Ale nezachvela sa ani jediná žilka v jeho tele.
Krutým hlasom dal príkaz, aby sa všetci zoradili a tvrdým pohľadom si premeriaval tie tváre, v ktorých sa zračil taký obrovský strach, aký človek v živote necítil. Bol to smrteľný strach, ktorý veľmi málo ľudí unesie.
V dave sa zrazu nejaké dieťa rozplakalo. Generál sa mykol a pootočil hlavou. Uvidel nejakú vychudnutú ženu, ako sa chlácholivo skláňa nad malým chlapcom, ktorý sa kŕčovito skrýva do maminých úbohých sukní. Nastalo hlboké ticho, že by bolo počuť aj muchu. Generál sa neľútostným pohľadom vpíjal do matky a jej dieťaťa a keždý so zatajeným dychom čakal, čo bude nasledovať, keď tu sa približne z toho miesta ozval druhý hlas, mladý, ale podstatne zrelejší ženský hlas, plný hnevu a hystérie.
"Ste zvery! Všetci ste zvery! Neľútostné ohavy, ktoré vedia len zabíjať...!" Len šialenstvo mohlo prinútiť to úbohé stvorenie zakričať niečo také nahlas a tým pomenovať jednotné myšlienky všetkých pravými slovami. Nik by sa na to nepodujal, bolo to príliš šialené, ale táto slabá, vychudnutá dievčina kričala z plného hrdla zastretým, skoro šialeným hlasom a slzy jej stekali po lícach, ako sa pozerala na chlapčeka a matku, ako sa zúfalo objímajú a ako matka malého utešuje slovami, v ktorých nebolo ani kúsočka pravdy. Pohľad na zbláznenie.
"Kto to povedal?" spýtal sa generál tvrdo.
"Ja a poviem to ešte raz!" kričalo dievča ako zmyslov zbavené. "Ste..." Všetky slová jej uviazli v hrdle a zmenili sa na srdcervúci výkrik plný bolesti, keď ju jeden z dozorcov kruto kopol, až sa zrútila na zem. Chlapec sa ešte zanietenejšie rozplakal, matka sa k nemu pripojila a prosila dozorcu, aby dievča nechal. Ten ju však po štedrých prídavkoch schmatol za stále ešte husté tmavé vlasy a privliekol ju, krvavú, cez prach a hodil k nohám generála. V dave zavládla tichá hystéria. Všetci sa báli, čo bude ďalej, čo sa stane s tým odvážnym dievčaťom, ku ktorému začali prechovávať tiché sympatie, ale všetci sa príliš báli o seba samch, než aby niečo povedali.
"Pane, to je tá šialená ženská, ktorá to povedala," víťazoslávne sa líškal dozorca a generál mu pokynul rukou, aby sa vzdialil. Pozrel zhora na dievča, ktoré sa chúlilo pri jeho nohách a nepohol ani svalom na tvári. Potom do nej kopol a ona sa s tlmeným výkrikom odkotúľala na pár krokov od neho. Po chvíli sa dievča začalo zviechať a zodvihlo bielu, vpadnutú tvár z prachu zeme a vypľulo krv. Zodvihlo veľké oči smerom hore a prvýkrát v živote sa generál zľakol. Také oči ešte nikdy nevidel. Nikto v tábore nemal také oči. Všetci mali vyhladovaný, bojazlivý pohľad, plný nerozhodnosti a veľmi chabého odhodlania. V týchto očaich horel bojovný plameň, strašný hlad či už po spravodlivosti, alebo ten fyzický a boli také odvážne, až sa generál Straussmann zľakol toho, čo v nich videl.
Zrazu, z nevysvetliteľného dôvodu sa jej tvár vyjasila a taká zakrvavená vyzerala ako bohyňa spravodlivosti, hoci škaredá s pochlpenými vlasmi čiernymi ako žúžoľ, vychudnutá na kosť, ale s planúcim pohľadom a akýmsi zvláštnym jasom v tvári, ktorý z nej robil hrdinku a krásnu bytosť.
"Ale pane..." zašepkala bolestne, "ja vás predsa poznám..." hlas sa jej zachvel, ale hovorila dosť hlasno na to, aby ju generál počul.
"Kto je to?" zmätene sa spýtal dozorcov, strachujúc sa o svoju pozíciu. Táto šialená ženská mu vrdí, že ho pozná a pritom on ju v živote nevidel. Čo ak ho obvinia z toho, že sa spolčoval so židovkou? To by ho stálo miesto i hlavu! "V živote som ju nevidel."
"Pracujúca číslo 24129865," odvetil jednoducho dozorca, keď sa pozrel na jej číselnú kombináciu na chabých šatách.
"To mi veru nič nehovorí," pokrútil hlavou ironicky generál. "Prac sa!" zrúkol na dievča.
"Pane!" zašepkala neodbytne a zoslabnuto sa k nemu priplazila, hltajúc prach pri jeho topánkach, dusila sa, krv jej stekala do očí, ale kostnatými prstami sa dotkla jeho šiat, jeho topánok a rozplakala sa, "pane... pane prišli ste si pre mňa! Lukas, vrátil si sa!" vzlykala, tuho mu ojímala členok a skrývala si doňho tvár, zatiaľčo na generála sa upierali šokované pohľady.
"Hovorím vám, nepoznám vás!" zvýšil hlas a zatriasol nohou. "Practe sa!" prikázal jej kruto, no ona sa ho ešte stále držala.
Nevýslovné množstvo tvárí sledovalo túto scénu, ktorá by premohla každého, no nie každý by jej pochopil. Avšak jedna jediná pochopila. Bola to matka toho chapca, ktorého dojímavá scéna nachvíľu prinútila prestať plakať.
"Pane, poznáte ju..." odvážila sa ozvať. "Je to Marjan, vaša Marjan!" plačlivo volala žena a teraz sa už dozorcovia začali nespokojne ošívať.
"Pane? Čo to má znamenať?" opýtal sa ten, ktorý dievča neľútostne zbil.
"Dočerta, ja to dievčisko nepoznám!" skríkol nahnevane a striasol sa jej zoslabnutých rúk, ktoré sa túžobne ovíjali okolo jeho členku. "Vravím vám, zmiznite na svoje miesto! Zmiznite!" reval ako nepríčetný, ani čo by sa snažil prehlušiť niečo, čo sa mu v mysli zahmlene vynáralo, ale ani za svet to nevedelo nabrať reálnu podobu. "Vypadnite! Zatvorte ju! Vezmite ju do komory! Všetkých! Okamžite!" kričal ani posadnutý a zdesene gúľal očami po tej kostlivej dievčine, ktorá čoraz hlasnejšie plakala, biele šaty mala celkom ufúľané a nechcela sa ho pustiť, ustavične opakujúc jedno meno - "Lukas".
Volám sa Thomas, som Thomas Straussmann, opakoval si v duchu zmätene a pozeral, ako dozorcovia kruto schmatli odvážne dievča a odnášali ho preč, na druhú stranu nádvoria, smerom k plynovým komorám a hrubými hlasmi rikazovali zvyšku, aby ich nasledoval.
Je to Marjan, vaša Marjan...! Tie slová mu zneli v hlave ešte dlho po tom, ako sa za ďalšou várkou židov zavreli dvere do plynovej komory, no nič mu nehovorili. Marjan. Aká Marjan? Určite nepodstatné meno. A rozhodol nezaoberať sa tým ďalej. Len by ho obrala o spánok. Ale nech robil čo chcel, ešte dlho mu z mysle nedokázali zísť jej kŕčovité prsty, tuho objímajúce jeho nohu a dojaté vzlyky, ktoré prerývane opakovali meno nejakého Lukasa.



Adolf Hitler sa spokojne prešiel po osvienčimskom nádvorí a nazrel do plynových komôr, kde teraz bezmocne ležali telá niekoľko stoviek židov. S úsmevom vyjadrujúcim vrcholné potešenie sa obrátil na generála Straussmanna a potľapkal ho po pleci.
"Výborne, synu. Teraz vás tak môžem nazývať, ste mi ako syn, pretože ste nesklamali mňa a lásku k vlasti, čo je vlstne jedna vec, pretože ja som vlasť a ja som aj láska k vlasti. Výborne, výborne! zaveďte ma do vašich kancelárií, nech si pripijeme na intenzívne očisťovanie nemeckého národa!" zvolal natešený Hitler a generál Straussmann automaticky zasalutoval.
"Ako si prajete, pane!" povedal a zaviedol Hitlera do svojej kancelárie, kde otvoril fľašu alkoholu. Hitler obrátil pohárik pálčivej tekutiny nadšene do seba, no generál vôbec nemal chuť.
"Čo je s vami, synu? Vari nemáte chuť oslavovať po tak výborne vykonanej práci?" začudovane sa pýtal Hitler a zvedavo si premeriaval svojho "vojenského odchovanca".
"Ale isteže mám," odvetil stroho a naveľa vypil i on svoj prídel.
"Zdržím sa tu niekoľko dní, synu. Prideľte mi izbu, som unavený a už sa zvečerieva. Choďte odpratať tie telá a spáľte ich v krematóriách. Popol potom vysypte ďaleko odo mňa. Nerád by som s ním prísť do styku," prikázal Hitler a generál prikývol.
"Ako si želáte, pane," opäť zasalutoval a potom mu ukázal izbu. Hitler sa poďakoval a zavrel za sebou dvere. Generál osamel a zostal celkom zhypnotizovane stáť. Až po chvíli sa pohol a vykročil smerom k plynovým komorám. Neunúval sa zavolať ani žiadne komando väzňov na odpratávanie mŕtvol, išiel celkom priamočiaro za svojim cieľom. Otvoril dver a uvidel pred sebou záľahu tiel, ale nedbal na to. Prekračoval nahé a vychudnuté zvyšky z toho, čo kedysi bolo ľudským tvorom a ako zmyslov zbavený sa obzeral okolo, ani čo by niečo alebo niekoho hľadal. Čoraz rýchlejšie si kliesnil cestu a nepríčetne si niečo mrmlal, študujúc tváre, ktoré mal pred sbeou s vypúlenými očami. Pohľad na zaplakanie. Ale generál neplakal, len oheň v jeho očiach prezrádzal, že je do svojej roboty strašne zabratý.
Po chvíli, ktorá sa mu zdala nekonečnou, konečne našiel to, čo hľadal. V jednej z tých hromád uvidel dodriapané biele šaty, ktoré sa beleli už zdiaľky ako víťazná zástava. Len čo to zbadal, rozbehol sa tým smerom a zodvihol bezduché telo, takmer nepatrne ťažké, ktorého vznešená hlava bola stále ovenčená hustými čiarnymi vlasmi, pochlpenými krvou, no veľké oči, ktoré sa naňho na nádvorí tak prosebne upierali, už boli navždy zatvorené. Generál sa roztriasol na celom tele, ale neplakal. Len mlčky vyniesol mŕtvolu z komory a položil ju do jednej zo stodôl na úzku pričňu. Vyzeral ako pomätený, keď dievčenské telo zakrýval úplne nepotrebnou látkou a pri odchode sa ešte párkrát otočil.



Hitler sa ráno spokojne zobudil a vyšiel z kancelárie. Cestou na prízemie sretol plukovníka a dvoch dozorcov, ktorí už boli dávno na nohách. Venoval im dokonca prívetivý pohľad, a keď sa chystal prejsť, nečakane ich zastavil.
"Páni, v noci som sa prebral na akýsi výkrik, po ktorom nasledoval výstrel, čo to malo znamenať?" spýtal sa Hitler.
"Pane..." zasekol sa plukovník. "Tiež som to počul. Ale neviem identifikovať ten výkrik," priznal.
"Ja som ho počul doknale," ozval sa jeden dozorca.
"Nevravte a čo to bolo?" vyzvedal Hitler.
"Pane, boli to slová Quasimoda z 'Chrámu Matky Božej v Paríži'," povedal dozorca.
"A to je čo zač? Nepoznám žiadneho Quasimoda," nervózne odvrkol, pretože nerád prichádzal na to, že niečo nevie alebo nepozná.
"Pane, boli to slová 'Ach, všetko, čo som miloval!'. Bol som vtedy nablízku," vysvetlil dozorca.
"A ten výstrel? Čo to bolo? Čo to má celé znamenať?"
"Neviem," porkčil plecami dozorca. "Ale bol to generál Straussmann."
"Generál Straussmann?" začudovane sa spýta Hitler.
"Spáchal samovraždu, pane," prikývol dozorca.
"Prečo?" nešlo to Hitlerovi do hlavy.
"Neviem, ale našiel som ho, ako objíma mŕtve telo nejakej dievčiny," oznámil dozorca a Hitler sa zamračil.
"Pán plukovník!"
"Áno, pane?"
"Dá sa zomrieť na epileptický záchvat?" spýtal sa Hitler.
"Neviem, pane, ale zjavne áno. Myslím, že moja teta naň umrela..."
"V poriadku, dajte to generálovi do zápisnice. Ak to dievča bola židovka, spáľte ju, aj jeho. A popol rozsypte ďaleko odtiaľto. Nechcel by som s ním prísť do styku," pokrčil nosom Hitler a plukovník zasalutoval.
"Ako si želáte, pane."


KONIEC

Chlapec za milión

Scott Hubert bol vskutku zaujímavý človek s mozgom tak trochu génia, šikovnými prstami a uvážlivo-zbrklým konaním (z čoho usudzujeme, že musel mať z oboch spôsobov aspoň trochu), ktoré ho neraz priviedlo do maléru, keď prevažovala tá druhá časť jeho povahovej črty. Okolidúcemu by sa zrejme nezdal ničím výnimočný (ak by, samozrejme, mal to šťastie zahliadnúť túto chodiacu záhadu), pretože tvárou sa nelíšil od hocijakého bezvýznamného chodca, akých je v dave million.
Mal síce veľmi výrazné črty, no rušivým dojmom ich zastieral nos krivšieho tvaru a strnisko na brade. Husté tmavé vlasy pôsobili rozcuchane a neupravene, ale práve to bolo na tomto mladom mužovi veľmi sympatické a keď sa náhodou raz alebo pákrát do roka upravil, pôsobil dokonca až tak elegantne, že niektorí by ho boli považovali prinajmenšom za ekonóma či zazobaného pracovníka na vysokom mieste v nejakej vychytenej spoločnosti alebo banke.
Scott bol úspešný, no úspešný iným spôsobom a ako každý človek, ktorý je až príliš dobrý, začal postupne vadiť tým priemernejším z jeho remesla. A čo sa zvyčajne robí s takými ľuďmi, keď sa stanú očividne nežiaducimi? Tí priemerní sa ich zbavia a to tak bravúrne, že využijú všetky slabosti tých dokonalejších.
Vyššie opísaný Scott bol zlodej. Zlodej dokonalý vo svojom odbore a nebol lúpežný prepad, z ktorého by nevyšiel ako víťaz. Pátrala po ňom skoro celá Amerika a hoci žil ustavične na tom istom mieste v Atlante, polícia ho nedokázala nájsť. Scottovi komplici to nechápali, každý z nich už minimálne párkrát sedel v base a vdy len so závisťou pozorovali mladého šikovného charizmatického muža, ako je opäť ten najlepší a najviac berie, na ostatných ani torchu nepomysliac.
Logicky nám z toho vyplýva, že muse byť odstránený.
Udialo sa to nasledovne. Šéf atlantskej Tajnej spoločnosti, pre ktorú Scott “pracoval” ako zlodej z povolania sa rozhodol zaútočiť na Scottovu nevedomosť a predostrel mu víťazný plan. Nástojčivo mu povedal, že ide o veľmi veľkú lúpež v New Yorku, ktorú zorganizovala konkurenčná mafia a preto potrebuje Scotta, aby mu lúpež zaistil, pretože so svojou šikovnosťou je jediný, kto to dokáže a už ako preddavok by ho mala čakať v New Yorku na danej adrese odmena za túto neľhakú úlohu spolu s nasledovnými pokynmi.
Scottove svedomie, príjemne pošteklené obradnými slovami pochvaly od samotného šéfa, ktorý sa síce nikdy nijakej akcie nezúčastnil, no bol všeobecne uznávaný prvok Tajnej spoločnosti, sa náhle rozhodlo prijať predloženú ponuku, no tentoraz bolo jeho konanie skôr zbrklé ako uvážené. Čo všetko však s človekom dokáže pochvala a vízia peňazí?
Pre lakomca a chamtivého nikdy nie je dosť a keďže v Scottovi sa snúbili oba povahové prvky, neváhal a čo najskôr sadol do lietadla, zmeniac sa na upraveného pánka z reklamy, bez dolára vo vrecku, len s letenkou v ruke, úsmevom na tvári a – samozrejme – falošným preukazom totožnosti.
Čo ale Scott nepredvídal? Ani vo sne by mu nenapadlo, že by sa ho jeho vlastní pokúsili oklamať, bol totiž do istej miery I dosť naivný a keď sa útočilo na jeho slabé stránky, nevedel sa poriadne brániť.
Tak sa stalo, že Scott vystúpil z lietadla, spokojne sa porozhliadol po letisku a jeho dlhé kroky smerovali k miestu, ktoré mu šéf označil za miesto stretnutia s človekom, u ktorého ho čaká odmena v predstihu.
Prvým veľkým šokom bolo, že akokoľvek dlho Scott čakal, neobjavil sa žiaden muž, akého mu šéf opisoval, ba dokonca nevidel nikoho an aspoň trochu podobného. Ozvali sa v ňom prvé obavy a znepokojene začal pokukávať po hodinkách. ‘Príde,’ pomyslel si Scott a chlácholil svoje čoraz znepokojenejšie podvedomie. ‘Musí prísť!’
Lenže – nášmu zlodejovi na škodu – hoci stál na letisku celý deň, nik neprišiel a keď už naozaj stratil trpezlivosť a rozhodol sa zavolať šéfovi, zistil, že nemá so sebou mobilný telefón. V duchu zahromžil a zanadával a pobral sa k najbližšej telefónnej búdke. Snažil sa dovolať aspo§ jednému z kolegov, no záhadným spôsobom nik nebol dostupný. Tento fakt pôsobil ako olej na už aj tak dosť rozhorený plameň a nasledovala horká explózia. Treskol prudko slúchadlom, až sa pár prekvapených tvárí za ním otočilo, no Scott si ich nevšímal. Letel ako zmyslov zbavený na informácie a razom zahodil masku uhladeného pána, čo spôsobilo, že pri jeho tóne sa panička lenivo vysedávajúca za počítačom vyľakane strhla.
“Prosím vás!” zrúkol, sám si neuvedomujúc, že kričí. “Môžete ma ansmerovať na túto adresu?” spýtal sa a podstrčil informátorke lístok. Tá sa snažila znovu nadobudnúť svoju dôstojnosť a veľmi vážne si založila na nos okuliare, ktoré sa jej pohojdávali na retiazke. Veľmi pomaly začala ťukať do klávesnice, špúliac pritom smiešne perami.
“Pani prepáčte, ale keby ste vašou energiou neplytvali na zdôraznenie vašich telesných pôvabov a cmúľanie ústami, už dávno by som mal adresu zistenú,” nervózne vyrazil zo seba Scott a začal v rukách žmoliť papierik s menom toho, ktorý ho tu mal údajne čakať.
Panička naňho urazene zazrela a ďalej špúlila pery. “Keby ste neboli taký drzý, vyšla by som vám v ústrety,” odsekla a ďalej pomaly vyhľadávala písmená na klávesnici.
“Viete, vám to asi naozaj nedochádza, ale ja sa skutočne ponáhaľam,” nervózne zahlásil Scott a s psychickým utrpením, ktoré pociťoval priam ako fyzické, sa naďalej prizeral, ako sat á odporná ženská snaží robiť mu napriek. “To sú všetky informátorky v New Yorku take neschopné?” zahundral si popod nos a tajne dúfal, že to začula, pomaly sa zmierujúc so svojím osudom. Keď konečne dopísala názov ulice do vyhľadávača, arogantne sa naňho obrátila.
“Je mi ľúto pane,” povedala tak opovržlivo, že slovo ľútosť do tej vety jednoducho nepasovala, “ale zbytočne sa unúvate. Takáto ulica v New Yorku ani neexistuje. Pravdaže, ak sa nerozhodnete ju vymyslieť,” zachichotala sa hlúpo a asi si myslela, aká je nesmierne duchaplná a vtipná, no Scott zhrozene zaspätkoval, bez slova pozdravu či vďaky a úplne omámený sa vliekol naprieč letiskovou halou. Všetko mu dochádzalo len veľmi, veľmi pomaly. Presne ako keď človek utrpí ťažký úder. Súvisloti si ledva pamätá.
Jediné, čo Scott videl pred sebou celkom jasne bola jeho situácia – bez peňazí, bez mobilu, bez kontaktov, celkom stratený. New York poznal asi tak, ako svoju pokrvnú rodinu, čiže vôbec. Všade, kde sa obzrel, videl plno tvárí, no všetky zrazu splývali do jednej odpornej masy, ktorá sa naňho valila a chcela ho zadláviť. Prvá myšlienka po krátkom omráčení bola – čo teraz? Čo spraví? Kam pôjde? Kam sa pohne? Nepoznal tam ani piaď zeme.
Prežijem, pomyslel si vzápätí na to. Viem kradnúť. To je podstatné.
A tak sa Scott vybral na svoju cestu naprieč New Yorkom. Predieral sa cez križovatky, kľučkoval pomedzi chodcov a zúfalo sa snažil zorientovať. Toľko ľudí na tom istom mieste naraz nevidel hádam za celý svoj život.
Ako prechádzal jednotlivými ulicami, snažil sa vštepiť si ich názvy do pamäte a skúseným okom odhadoval najlepšie tipy na krádež. Nevedel sa však na nič poriadne sústrediť a už pri treťom písmene ulice zabudol na to prvé. Fakt, že ho takto podlo oklamali len veľmi ťažko znášal – hlavne keď žil v bublinke tvorenej chválou, slávou a samými dorbými slovami adresované jeho šikovnosti.
Vzchop sa, nevrlo si vynadal a znovu sa pokúsil dostať do pamäte názvy jednotlivých ulíc. Mal by hľadať informácie. Mapu dostane možno aj zadarmmo a… Keď sa ho naozaj chceli zbaviť, č oak naňho náhodou najali aj nejakých súkromných vrahov?
Myšlienky mu nesúrodo behali v hlave bez akýchkoľvek súvislostí. Chvíľu myslel len na lahodný hamburger, ktorý sa vznášal popri ňom v rukách nejakého hladného tučniaka každých pár minút a on bol nútený voňať tú slastnú vôňu, potom mu vlnová niť myšlienok skočila na tú pani s tupým výzorom za pokladňou v jednom z obchodov, ktorú by zrejme bez väčších ťažkostí pripravil o nejaké imanie a napokon sa znepokojene zastavil pri myšlienkach na nájomných vrahov.
Takto zabratý do nekonečných úvah trmácal sa mestom. Išiel, kam ho nohy viedli a než sa stihol spamätať, na mesto padol súmrak a obloha sa zatiahla. Scott sa ocitol na predmestí New Yorku a zmätene sa obzeral okolo seba. Kam teraz? Čo spraví? Už je skoro noc a on nič nevymyslel! Toto nevyzerá veľmi dorbe. Navyše sa ochladilo a on mal na sebe len solídny oblek.
Pár minút premýšľal nad svojou situáciou a kráčal zároveň, keď tu zakopol o niečo mäkké a roztiahol sa na chodníku. Zaklial tak bezbožne, až to volalo do neba a znepokojene sa za seba obzrel.
“Čo som to do pekla…” Zasekol sa pri pohľade na male černošské dieťa, ktoré sa chúlilo na chodníku a gúľalo veľkými vydesenými očami. Scott sa zamračil a priklonil sa k decku, aby si ho lepšie obzrel. Jeho v základe dobrácke srdce mu nedovolilo, aby jednoducho kráčal ďalej. “Čo tu robíš, krpec?” nevrlo zavrčal a dieťa ešte vydesenejšie zaškúlilo. “Hm?” zatiahol, keď nedostával odpoveď. “Kto ťa vykopol?” spýtal sa a postavil malého chlapca na nohy. Ten stale hrôzostrašne prevracal očami a nemo civel na toho pána, čo sa mu nie veľmi prívetivo prihovoril.
Scott si chlapca lepšie prezrel. Mohol mať tak deväť rokov, no bol v rozpakoch, pretože nič nehovoril. Oblečený bol poriadne, nevyzeral teda na fagana z ulice. “Kde máš matku alebo otca?” položil ďalšiu otázku no bezvýsledne. Odpoveď nedostal. “Čo si nemý, človeče?” nahnevane zvolal a vybral z náprsného vrecka malý cukrík na dobrý dych, ktorý si vždy hádzal do každého obleku. “Toto ti snáď rozviaže ústa,” zahundral a podal ho chlapcovi. Ten ho so zväčšeným záujmom v očaich dychtivo vzal a dlho si ho skúmavo prezeral. Napokon však usúdil, že je to veľmi zaujímavý a dobre voňajúci predmet a vložil si ho do veľkých úst. Asi mu chutil, lebo tvár sa mu radostne rozžiarila a vydral zo seba niečo nezrozumiteľné, naťahujúc ku Scottovi malú ruku. Decko, čo pre chvíľou zanovito mlčalo začalo zrazu nezrozumiteľne bľabotať, no Scott mu absolútne nerozumel. Domyslel si, že to ani zďaleka nie je jeden z tých jazykov, ktoré poznal, ba sa ani náznakom na ne nepodobá. Pochopil však z detskej gestikulácie, že chce ešte jeden a tak vytiahol druhý a strčil mu ho do dlane.
“Tu máš a ber sa,” povedal. “Nech ťa tu už nevidím. Len by si mi zavdzal,” zahundral si a pobral sa preč. Stalo sa však niečo, s čím sotva počítal. Chlapec sa mu zavesil na päty a pohol sa všade tam, kde Scott. To ho nahnevalo. “Zmizni, počuješ?” zrúkol na dieťa, no to len nevinne zagúľalo čiernymi očiskami a ďalej ho nasledovalo. Scott zrýchlil a chcel bežať, no dieťa ho dlhými nohami sprevádzalo na každom ejdnom kroku. Po pol hodine bezvýslednho utekania a nezrozumiteľného dohovárania pochopil, že je nemožné sa ho straisť, pretože ho tvrdohlavo prenasledovalo.
To je ale irónia osudu! pomyslel si Scott unavene. Prenasleduje ma male decko, ktorému navyše nerozumiem ani slovo a zjavne ani ono mne. V posledných hodinách sat oho stalo na mňa príliš veľa, unavene mu preletlo mysľou a zastal. Chlapec s ním.
“V poriadku, asi sa ťa nezbavím, však? Nepoznám tu ani jediný meter štvorcový a je tma, takže ťa tu nechať nemôžem. Ale apamätaj si, že som zlý človek. Veľmi zlý. Mal by si ma nechať na pokoji,” dôležito decku vysvetľoval a to naňho zmätene pozeralo. Scott si vzdychol a postrčil ho pred seba. “Poď ty otrava. Idem niečo ukradnúť, aby sme mali z čoho zajtra raňajkovať, lebo si ťa upečiem,” zamrmlal a pohol sa vpred. Nijakovsky sa však nevedel zorientovať a tak sa rozhodol, že prespí v parku na lavičke a nadránom pôjde niečo vykradnúť.
Vošli do malého parku v obytnej štvrti a chlapca uložil na alvičku, prikryjúc ho svojím vlastným sakom. Malý takmer vzápätí zaspal, no Scott sám nezažmúril oka a o pár hodín ho prebral.
“Pohni sa, krpec. Ideme na lov,” zatriasol chudým telom a chlapec sa lenivo prebral. Scott z neho nemilosrdne strhol kabát a obliekol sa. Vydali sa spoločne na cestu do centra a zrýchlili krok. Centrum žilo celú noc, no predpokladal, že v jeho odľahlejších uličkách sa predsa nájde niečo, čo by nevzbudilo masovú pozornosť, keby sat oho pokúsil zmocniť.
A take niečo sa aj našlo. Bol to malý obchodík v bočnej uličke s náušnicami, na ktorého dverách bolo vyvesené meno majiteľa a Scott s uspokojením zistil, že je to žena, čiže odpor by nebol veľmi silný, keby tam náhodou vtedy vtrhla. Pre istotu sa však poriadne poobzeral okolo seba a keď zistil, že ulica je úplne tichá (bolo v nej len pár zapadnutých krámov, ktoré práve nepútali záujem verejnosti a ešte ani jeden nebol otvorený – skrátka situácia im priala), rýchlo a šikovne s neveľkým hlukom rozbil okno malého výkladu, zatiaľ čo chlapec sa na neho prekvapene díval s ústami dokorán a neuveriteľne gúľal očami. Scott si ho však nemohol všímať, pretože by ho chlapcov zádumčivý pohľad rozptyľoval a tak radšej unáhlene konal.
S vylamovaním kasy nebol už ávno žiaden problem, naučil sa to ako prvé zo základných vecí. Navyše keď bol v obchode s náušnicami a ozdobami do vlasov! Sponku nájsť nebol problem a patent na zámke bol tak primitívny, až sa sám čudoval, prečo si to majiteľka nevymyslela lepšie. Poľahky otvoril pokladňu, no aké bolo jeho sklamanie, keď tam nenašiel viac ako pár desiatok dolárov! Toľko kriku pre nič! Toto mu na letenku ani zďaleka nevystačí. Bože! Už pochopil, prečo mala tá kasa taký hračkársky patent!
Ty idiot! hromžil v duchu, od zlosti šmaril pokladňu na zem a schmatol aspoň to, čo už držal v ruke, vyletiac z obchodu. Šťastie sa však proti nemu obrátilo, pretože práve okolo prechádzala nejaká moslimka a keď uvidela Scotta ako “hrdinsky” vyskakuje z výkladu cez rozbité okno, vyľakane skríkla a začala sa hrabať v taške, nepochybne preto, aby vytiahla mobil a čo najrýchlejšie volala polícii, kričiac popri tom nezrozumiteľné vety po arabsky.
Keby bol mal Scott zbraň, necítil by sa tak ohrozene, no teraz bola situácia vážna a on mal starch, že kvôli trápnemu lupu pôjde sedieť na doživotie, keď mu navyše prídu na identitu.
Schmatol vyjavené chlapča ako keď chce starostlivý otec uchrániť svoje dieťa pred nebezpečenstvom a nečakal na moment, kým šialená moslimka vytočí policajné číslo. Rozbehol sa s chlapcom na rukách krížom cez ulice, nahlas sa ospravedlňoval a vrážal do ľudí, mrmlúc neskutočné výhovorky typu, že vedie chlapca na dôležité vyšetrenie (čo znelo asi tak nepochopiteľne, ako keby povedal, že chlapec zmešká let vesmírnou sondou; veď uznajte – keby ho na to vyšetrenie naozaj viedol, už dávno by si zaobstaral nejaký dopravný prostriedok, ale na take veci Scott len veľmi ťažko myslel).
O to horšie sa mu sústredilo nab eh, keď mu chlapec v rukách oťažel a začal pociťovať v boku zardnú únavu. No toto všetko bolo nič proti výkriku: “Stojte!” a prudkému šmyku bŕzd na aute. Scott utekal ďalej ako zmyslov zbavený, neobzerajúc sa s vedomím, že je to istotne polícia. Už ma majú, zúfalo premýšľal a rozvrhoval si plan možných únikov, keď tu si uvedomil, že dieťa niečo naradostene kričí a vystiera ruky smerom dozadu a od jeho chrbta sa ozýva: “Prečo uetkáte s tým chlapcom? Hovorím vám stojte lebo vystrelím!”
Scott sa šokovane zastavil a obzrel sa. Za ním stálo niekoľko ozbrojených policajtov a na ich čele vysoký muž s veľkými ramenami a hrozivým obočím. “Prečo ste s ním utekali?”
Scott lapel po dychu, červený v tvári a v jednej sekunde si všetko premyslel. Moslimka nemohla vidieť malého chlapca, pretože stál v tieni oproti obchodu, čiže ho určite v telephone neidentifikovala, čo znamená, že mohol vinu zvaliť na fiktívneho zlodeja. Práve ho pristihol pri krádeži a on nechcel, aby bol niekto svedkom toho činu a tak sa pokúsil ohroziť chlapca i jeho. To je dôvod jeho bláznivého behu a tak sa zbaví pút aj krádeže.
Kým sa mu toto v hlave zohralo, snažil sa predstierať vydesenie – čo sa ani veľmi snažiť veru nemusel – a stále sa zajakával, čím získaval čas.
“Vravte!” nástojil ten vysoký policajt a Scott si už všetko dôkladne premyslel.
“Ohrozoval nás…”
“Kto?”
“Ten zlodej. Bol tam… zlodej. Nechcel… aby sme ho usvedčili pri krádeži a tak nás chcel zabiť… Ale podarilo sa to… jednej moslimke… ktorá ho tiež videla…” prerývane rozprával Scott s dôveryhodným tónom v hlase. Moslimka si ho nemohla všimnúť detailne. Bolo ešte ranné šero a kým sa ona zapodievala telefónom, on zmizol aj s chlapcom.
Vysoký veliteľ sa obzrel na svojich chlapov, ktorí prikývli. Bolo im jasné, že muž, ktorého majú pred sebou hvoorí pravdu, pretože im naozaj volala nejaká šialená moslimka oni boli práve na caste k miestu činu.
“Odkiaľ mate chlapca?” spýtal sa prísne.
“Našiel… našiel som ho včera večer. Bol sám a stratený niekde tam an predmestí. Chcel som… Chcel som mu pomôcť,” dojatým hlasom povedal Scott, “ale vôbec mu nerozumiem. A tak som… Tak som ho vzak do centra, aby mi niekto pomohol, lenže pricestoval som len včera a New York vôbec nepoznám. Tak sme zablúdili do tej nešťastnej štvrte,” vysvetlil Scott tým najpresvedčivejším tónom.
Veľký policajt sa pozrel na svojich kolegov a potom na chlapca. Kývli na seba.
“Nasadnite si,” prikázal mu a otvoril dvere do auta.
“Počkajte páni! Vysvetlím vám to! Mňa predsa nemôžete zatknúť! Ja som… nič neurobil!”
“Nasadnite si!” stroho mu prikázali a vtlačili ho i s chlapcom na sedadlo a Scott úpenlivo vykrikoval, aby ho aj s deckom pustili, lebo nič nespáchali. Nik sa s ním však nebavil a tak po chvíli stíchol. Po niekoľkých minútach jazdy, keď si dôkladne stihol uvedomiť, ako zle vyzerá a ako nepresvedčivo musí teraz spôsobiť, vystúpili pred budovou, kde sídlila polícia a ktorá sa závratne dvíhala do výšky. Scott vzal chlapca za ruku a ten sa k nemu dôverne pritisol. Viedli ich spolu po mnohých schodoch smerom nahor. Scott snáď po prvýkrát za dlhý čas pocítil opäť strach z ohrozenia. Ako to, že sa tak ľahko poddal? Kvôli tomuto decku! Keby ho nebol mal na rukách, ľahšie by unikol a ani by sa nemusel báť, že zasiahnu toho krpca, keby sa policajti rozhodli strieľať. Toto nešťastné dieťa ho vlastne len uviedlo do problémov!
Nahnevane si kul plány, ako sa z celej veci čo najelegantnejšie vyvliecť, keď tu zastali v chladnej čakárni a vysoký policajt mu prikázal čakať. Po chvíľke, ktorá mu pripadala ako večnosť vyšiel z pevných dverí a uviedol ho do vypočúvacej miestnosti.
Dvere sa za ním zabuchli a ten zvuk mu prišiel ako buchnutie veka rakvy. Striasol sa a pozrel na svojho vypočúvateľa. Za širokým stolom sedel masívny policaj čiernej pleti, zmrašteného obočia a s mäsitými ovisnutými perami.
“Sadnite si,” chladne prehovoril k nemu a Scott sa roztrasene pohol. “Takže,” začal obradne, keď náš zlodej už sedel, “boli ste svedkom tej krádeže, všakver?”
“A-áno, pane,” zdvorilo odvetil Scott.
“Aj s so spomínaným chlapcom?”
“Áno, aj s ním,” prisvedčil.
“Viete, že to vyzará na únos dieťaťa?”
“Únos? Preboha pane! To by som si nikdy nedovolil!” bránil sa Scott.
“Dnes ráno mi okrem jednej moslimky volala aj žena, ktorej sa údajne stratil syn,” rezolútne vyhlásil a nenávistne si Scotta premeriaval očami bukdoga, pripraveného roztrhať svoju korisť.
“Ale Božeuchovaj, pane! V živote by som nebol schopný ukradnúť dieťa… Načo by mi predsa bolo…?”
“Mohli ste ho predať a to by vám vynieslo mnoho peňazí.”
“Ach Bože!” zdesene si vošiel prstami do vlasov Scott. “Prisahám, že som to chlapča stretol v parku a bolo samučičké ako prst! Nuž som sa ho ujal…”
“Pekne ste sa ho ujali, len čo je pravda. Je vydesené. Chceli ste ho uniesť!”
“Moja obhajoba je zrejme celkom zbytočná, ale Boh mi je svedkom, že som nechcel…” Scott sa začal zakoktávať a splietať fakty na dokázanie svojej neviny, keď tu ho prerušil hurónsky smiech jeho hrozivého vypočúvateľa, ako sa od srdca smial, až sa celý triasol.
“Pane, som vám dlžný odmenu.”
Nestretli by ste vyvalenejšieho človeka, ako bol v tej chvíli Scott. Oči mu skoro vypadli na stôl, tak mu vystúpili z jamiek.
“O-o-odmenu?” zajachtal ako slabomyseľný.
“Netvárte sa tak skromne! Doviedli ste mi môjho malého Zabiho! Je to jediný syn mojej sestry, ktorá žila v Somálsku a pred smrťou mi ho zverila, aby som sa jej oňho postaral. Lenže niekto toho chudáčika uniesol tesne po tom, čo sa u mňa ohrial, zajvne sa mi chceli pomstiť. Vidíte moju uniformu? Som náčelník a preto sa stávam najčastejším terčom úkladov utečených zločincov,” jednoducho vysvetlil a pozrel na Scotta, ktorému opäť všetko pracovalo len veľmi pomaly.
“Kávu?” spýtal sa prívetivo.
“E-ech áno, vďaka.”
Náčelník zazvonil a otvorili sa dvere. Prikázal policajtovi, aby im doniesol dve šálky kávy.
“Počul som, že ste sa k Zabimu zachovali veľmi šľachetne. Odmena vás neminie. Nebyť vás, Zabi by tu už možno nebol. Viete, je to s ním veľmi ťažké. Skoro nikdy nič nepovie a keď áno, tak len po Somálsky, čiže mu rozumiem len ja,” povedal černoch a Scotta oblial pot.
Opováž sap red ním otvoriť ústa, počuješ? varoval decko v duchu. Teda… aspoň kým som v tomto meste.
“Ale dosť už zbytočných rečí. Vlastne ste sa mi ešte ani nepredstavili. Komu mám tú česť vďačiť za tieto hrdinské skutky?”
“Tom. Tom Jefferson.”
“Teda skutočný hrdina!” zasmial sa. “To si zapamätám. Môžem vás poprosiť o vašu kartičku identity?”
“Samozrejme,” povedal Scott a trasúcou sa rukou podal náčelníkovi newyorskej polície svoj občiansky.
V tej chvíli prišiel policajt s dvoma šálkami kávy a položil ich pred zlodeja a policajta.
Náčelník si preletel občiansky a položil ho pred seba. “David, dúfam, že ste mi tú kávu poriadne zaliali…”


KONIEC

Muž, ktorý sa príliš obdivoval

Slúžka lorda Percyho sťažka vystupovala po schodoch a popod nos si šomrala svoje obvyklé nadávky typu „Prečo jej pán nemá menej rozložitý dom“ a podobne. Najmladšia už nebola a u lorda Williama Percyho slúžila už od nepamäti. Poznala svojho pána tak dobre, ako svoje topánky, ktoré nosila už tridsať rokov avšak on jej stále nebol ochotný zadovážiť nový pár, pretože to považoval za príliš nákladné.
Potichu otvorila dvere v prípade, že by pán ešte spal, lenže – čomu sa ani veľmi nečudovala – našla ho už stáť pred zrkadlom. Raňajky, ktoré mu niesla, položila opatrne na toaletný stolík hneď vedľa dverí.
„Poď ďalej Rose,“ ozval sa zvučný hlas vysokého lorda stojaceho pred vylešteným zrkadlom. „Dobré ráno vám prajem,“ pozdravil ju neobyčajne vrelo.
„Komu dobré a komu zlé,“ zašomrala vysušená starena. „A čože tak zvesela, pane?“ spýtala sa sarkasticky a kriticky zvraštila obočie tak, ako to vedela len ona. Williama poznala od malého chlapca, viac menej ho vychovávala, pretože matka mu zomrela veľmi skoro. Stará Rose vedela o tom chlapcovi všetko a preto, keď po smrti svojho otca Williama staršieho zdedil všetky pozemky, ju nepríjemne prekvapilo, ako neúctivo s ňou zaobchádza. Stará slúžka si sľubovala prinajmenšom štedrý dôchodok pokojne prežitý na vidieku s peňažnou odmenou, ktorá by jej vydržala do smrti. Lenže pán William sa ju akosi nehodlal prepustiť, ba naopak. Neoblomne ju v dome držal a naďalej ju zamestnával všetkými prácami, ktoré doteraz vykonávala, napriek tomu, že vedel o jej chátrajúcom zdraví.
„Dnes ráno som si uvedomil, drahá Rose, že vyzerám neobyčajne dobre,“ spokojne zhodnotil lord William. A skutočne sa to nedalo poprieť. Čierne oči mu žiarili zdravým leskom a svieža tvár mladého človeka bola rumenná, ako po dlhom a výdatnom spánku. Bol to švihák od detstva a ako rástol, tento dar, ktorý dostal do vienka, sa v ňom len umocňoval.
„Kedy ste nevyzerali,“ ironicky a sucho prehodila ponad plece Rose, pomaly sa otáčajúc na päte.
„Veru, tiež rozmýšľam,“ zamyslene zvraštil čelo William. „No pozri, Rose, dokonca i keď sa mračím nemám žiadne vrásky,“ zvolal a potešený týmto zistením sa zasmial.
„Pane, priniesla som vám raňajky,“ vecne ho odbila slúžka.
„No výborne. Dnes ale nebudem jesť. Idem do Londýna vybaviť pár súrnych záležitostí ohľadom tých bratových pozemkov. Skupáň jeden, nechce mi ich dať i keď vie, že krachuje a že by som ho ich kúpou vytiahol z biedy...“
„Myslíte tých pár libier, čo mu za ne núkate?“
„To som nepočul,“ zavrčal lord William.
„V poriadku. Koho opäť idete ošklbať o životný zárobok?“ pokrčila plecami Rose.
„S pribúdajúcim vekom akosi hlúpneš, Rose. Daj si pozor, aby som ťa nemusel vyhodiť. Zostala by si na ulici,“ upozornil ju, neodtŕhajúc zrak od svojho odrazu v zrkadle.
„Tam by sa o mňa aspoň úprimne zaujímali,“ zahundrala starena.
„Zmizni už,“ zavrčal William podráždene. „A nezabúdaj, že za všetko vďačíš mne,“ pripomenul jej s tým vznešenm výrazom v krásnej tvári, ktorým sa rád hral na veľkorysého Boha, ktorý ponúka plnú hrsť peňazí, avšak tesne pred nosom prijímajúceho ju pevne zovrie a schová za chrbát.
Stará Rose si ešte niečo zahundrala a potom sa dala na pomalý zostup dole schodmi. Keď už bola uprostred schodišťa, začula zhora prenikavý výkrik a tupý náraz niečoho ťažkého na zem. Veľmi si to však nevšímala. Bola si totiž istá, že to si len William zhodil raňajky na zem a pofŕkal si pritom novú viazanku.



Čo sa však medzitým, ako sa starena odknísala z izby, naozaj stalo?
William si naozaj práve šnuroval pod krkom novú, snehobielu viazanku s veľkou mašľou a spokojne otáčal krásne klenutým krkom, ktorý z nej graciózne vystupoval, zo strany na stranu. Potichu sa smial od radosti nad svojou krásou, keď tu sa zrazu jeho odraz zmenil. Bola to veľmi podivuhodná zmena, pretože ten William na druhej strane zrkadla sa čudne zachvel, zreničky sa mu rozšírili a potom zrazu zmizol. Tu nasledoval výkrik.
Potom sa ten odraz objavil vedľa samotného lorda Williama Percyho a šepol mu do ucha hlasom pokojným, ale ľadovým ako ostrie noža: „Teší ma, William.“ A to spôsobilo ten tupý pád, ako sa Williamovo telo hladko zviezlo na zem v bezvedomí.
„Ale pán Percy,“ ozval sa odraz zo zrkadla, teraz v podobe akéhosi priesvitného ducha vznášajúceho sa pár centimetrov nad zemou, „čo ste to za chlapa? Už aj vstaňte!“ prikázal mu duch panovačne a zľahka sa dotkol svojimi chladnými prstami Williamovho líca. Na ten dotyk sa okamžite prebral a pokúšal sa pozviechať s nepopísateľným vyrazom strachu v očiach.
„Kto ste?“ zašepkal. „Nepoznám vás, nepoznám!“ opakoval, krútiac hlavou.
„Ja?“ zasmial sa hrôzostrašne duch. „Ja som vaše svedomie, pán Percy, ak viete, čo to vlastne znamená. Pre prípad, že neviete, volajte ma radšej ‘vašim odrazom’, ak sa mi dostane toľkej cti,“ skonštatoval sucho duch, čo vyzeral navlas rovnako ako William.
„Ch-choďte preč, pane,“ povedal rázne William, zviechajúc sa zo zeme a snažil sa nadobudnúť aspoň trochu stratenej dôstojnosti. „Ja som vás sem nevolal.“
„Niekedy sa človek musí pozvať sám, keď ho dlho odmietajú,“ jednoducho odsekol duch.
„Ale to je drzé!“ nahnevane namietol lord Percy. „A vy... vy nie ste človek!“
„Toľko duchaplnosti by som od vás vôbec nečakal,“ uškrnul sa duch a postrčil Williama dlhým ľadovým prstom pred seba, až sa roztriasol a napriek svojej vôli sa musel pohnúť. „Hýbte sa, drahý William, nechceli ste ísť takýto vyštafírovaný náhodou do Londýna?“ pripomenul mu duch a William sa rozhorčene obrátil.
„Teraz už nie! Vypadnite! Čo tu chcete?“
„Ššš,“ priložil si duch dlhý prst pred ústa a zasipel chladným šepotom, „len sa tak nerozhorčujte, spôsobuje to vráskavenie kože,“ varoval ho sarkasticky a William sa preľakol.
„Ach vidíte, čo spôsobujete? Ó Bože, čo ak...“
„Keby ste neboli taký tvrdohlavý a poslúchli ste ma, mohli by ste sa tomu úspešne vyhnúť,“ lakonicky ho prerušil duch a William sa zasekol.
„Nezostarnem?“ váhavo sa spýtal.
„Ani o vrásočku,“ ubezpečil ho duch.
„V poriadku, idem,“ pripustil a snažiac sa nadobunúť odhodlanie, pobral sa tackavým krokom ku dverám. Otvoril ich a obzrel sa ponad plece, či ho ten hrozný návštevník mieni nasledovať. Bohužiaľ, nasledoval ho.
„No poďme, pán Percy,“ povzbudzoval ho duch. „Ideme predsa do Londýna!“
„Aj vy...?!“
„Áno, aj ja,“ uškrnul sa opäť duch, odhaliac bezchybné priesvitné zuby. „Pohnite sa!“ opäť ho postrčil takou silou toho jedného prsta, že William sa skotúľal po schodišti až na prízemie a jajkajúc sa zviechal na nohy.
„Už ma nesáčte, áno?“ zreval, urazený vo svojej pýche a obrátil sa na ducha, ktorý ho nasledoval, škodoradostne sa chichotajúc. „Pane uvedomte si láskavo, že ste v mojom dome!“ osopil sa naňho, zatiaľčo duch sa stále len chichotal.
Zrazu sa spoza rohu vynorila stará Rose s obočím podvihnutým od údivu.
„Pane, s kým sa to rozprávate?“ spýtala sa ho prekvapene.
„Ach Rose, povedz prosím ťa tomuto naničhodníkovi, ktorý ma posotil dolu zo schodov, aby láskavo vypadol! Je tu ešte len pár minút a už ma nevýslovne obťažuje a...“ William sa zasekol, keď sa stretol s nechápavým pohľadom stareny.
„Prepáčte pane, ale aký naničhodník?“ vyjavene sa spýtala.
William sa preľaknuto poobzeral okolo seba. Duch sa vedľa neho stále vznášal. „Ale veď... tento, Rose, tento!“ skríkol a pichol svojou vychádzkovou palicou do tela ducha. Prešla cezeň tak hladko, ako ostrie noža cez roztopené maslo.
„Pane... nemáte horúčku?“ vystrašene mu siahla suchou rukou na čelo no on ju odmietavo a s pohŕdavým ofrknutím odtisol.
„Bláznivá starena... Prac sa do roboty!“ okríkol ju a frflajúc sa pobral ďalej. Rose sa za ním len pozerala s obrovským otáznikom v múdrych starých očiach, ktoré veru už videli mnoho, ale toto ešte nikdy.



William sa naozaj pobral do Londýna, ako mu duch panovačne prikázal. Ako nastupoval do drožky, ktorá ho mala doviesť na schôdzu pozemkových obchodníkov, ktorej už dlhšiu dobu predsedal, potkol sa o posledný schodík a roztiahol sa s nosom na podlahe drožky. Za chrbtom začul ľadový potláčaný smiech a od zlosti vybuchol: „Nesmej sa, ty príšera!“ skríkol pohoršene a kočiš sa zmätene pozrel dovnútra, či je v poriadku. William, celkom znepokojený celou situáciou, mu chudákovi zaplesol dvere pred nosom, čo kočiša ešte väčšmi ohromilo. Nepýtal sa však už radšej nič, pretože postrehol, že pán asi nemá náladu.
Cestou sa Williamov duch provokatívne usadil na sedadlo presne oproti a nech William odvracal zrak ako chcel, nedalo sa nevšimnúť si ho. Celý čas zvieral päste tak tuho, ako mohol, až sa konečne dostali na miesto určenia, čo považoval za vykúpenie. Rozhodol sa ducha odteraz ignorovať.
Sebavedome, ako vždy, vystúpil po schodoch do vysokej budovy s noblesnou fasádou, no duch ho verne naseldoval, ba kopíroval každý jeho pohyb tak, až opäť znervóznel.
Vo dverách do snemu to už nevydržal a obrátil sa na ducha: „Nechcete ma tu už opustiť, pane?“ spýtal sa vyzývavo.
„Nie, to nemám ani náhodou v úmysle,“ odvetil veľkoryso duch a okolo Williama práve prechádzal lord Hamilton, ktorý po ňom hodil začudovaný pohľad.
„Lord Percy, oslovili ste azda mňa?“ spýtal sa.
„Ach kdeže, lord Hamilton, vôbec nie,“ zajachtal William a bez slova pozdravu vletel dovnútra. V sále už bolo veľa zhromaždených a zdalo sa, že všetci čakali len naňho. „Páni ospravedlňujem sa vám vopred,“ zvolal, kráčajúc cestičkou medzi sedadlami, „ale zdržali ma isté... ehm... nepredvídateľné okolnosti,“ ospravedlnil sa v letku, čo vyvolalo tiché šomranie medzi prítomnými grófmi a lordmi.
„Ach kdeže, William, podľa mňa boli veľmi predvídateľné,“ ozval sa na to ľahostajne ten nepríjemný spoločník a William, zabúdajúc, že v miestnosti nie je sám a strácajúc nad sebou kontrolu ducha nahlas okríkol.
„Čušte už, vy... Mám vás po krk!“ zvrieskol a v miestnosti sa rozhostilo ticho, ako po prudkom zadunení hromu. Hrôzostrašné ticho. Všetky zraky sa upreli na mladého muža, od hnevu červeného v tvári, ako hľadí kamsi do neurčita. Williamovi v okamihu došlo, že sa preriekol. „Prepáčte, páni, nemyslel som tým vás...“
V snemovni sa ozvali prvé prekvapené ohlasy a William si zahanbene sadol na svoje miesto. „V poriadku,“ začal, len čo sa usadil, vystrašene sledujúc, že duch sa vznáša len pár metrov od neho. „Dnes ideme preberať pozemky vdovy po grófovi Lancelotovi,“ ohlásil a dôstojne si upravil hŕbku papierov ležiacu pred sebou, na ktorej mal záznam o každom milimetri štvorcovom daného pozemku.
„Pane,“ ozval sa jeden z prítomných, „prosila ma o to, aby ste jej pozemok ešte nevydražovali. Pokúsi sa zaplatiť dlžoby čo najskôr.“
„Čo najskôr?“ zasmial sa sarkasticky William. „Čakali sme dosť dlho. Prednedávnom sľúbila, že všetko zaplatí syn a syn akosi záhadne zmizol. Nemám už na to nervy,“ odsekol nevrlo William a duch sa k nemu naklonil.
„Samozrejme, že zmizol, keď ste ho dali odveliť s Britským loďstvom, aby nemal možnosť dlh zaplatiť,“ uškrnul sa ironicky odraz lorda Percyho, ktorý smrteľne zbledol v tvári.
„Nikoho som neodvelil!“ zhíkol hlasnejšie, než chcel a opäť sa všetci naňho pozreli. „Prepáčte páni, pokračujme,“ odkašľal si a rozrušene nazrel do spisov. „V poriadku... Takže ďalšia manipulácia sa zamieta. Pozemky idú na dražbu!“ rezolútne buchol päsťou do stola.
„Pane, tá žena nebude mať čo jesť!“ namietol rovnaký oponent.
„Nevravte? Dvadsať rokov od ovdovenia jej už môj otec prispieval a aj ja som v tom pokračoval, kým som nezistil, ako prehajdákava všetky peniaze, ktoré jej dávam!“ rozhorčil sa lord Percy.
„Prestali ste ju financovať preto, lebo vám to prišlo zaťažko, William,“ upozornil ho duch blahosklonne. „Tá úbohá ženička si na splatenie dlžôb poctivo šetrila od smrti manžela a vy to veľmi dobre viete. Lenže akosi zabúdate, že potrebuje aj na každodenné výdavky.“
„Buďte ticho, prispieval som jej, prispieval!“ zvrieskol William a hnev ho až dvihol zo stoličky. Páni v miestnosti zdesením gúľali očami. Teraz im už prišlo správanie lorda Percyho nanajvýš čudné.
„Pane, ste v poriadku?“ ozvali sa prvé reakcie.
„Áno som, som...“ posadil sa William, sám vyľakaný svojim správaním. „Takže... kde sme to skončili? Áno, vdova Lancelotová a peniaze. Tak páni, vydražím jej pozemky! Moje rozhodnutie je konečné!“
„Aby ste ich predali za dvojnásobnú cenu prisťahovalcom, ktorí nepoznajú tunajšie ceny a tučné mešce potom zahrabete ako škrečok svoju potravu,“ uškrnul sa duch. „A potom budete postupne vyberať jeden po druhom, aby ste si kúpili nový oblek a novú garderóbu,“ usmial sa duch mrazivo.
„Dočerta sklapnite už! Nechcem nič vydražiť pre seba!“ zhúkol tak mocne, až ozvena zatriasla snemovňou.
„Pane, počujú vás,“ chichotal sa duch.
„Áno počujú! Nech ma len počujú! Ale vypadnite už!“ vrieskal.
Nedalo sa popísať to ohromenie zračiace sa na tvárach zasadajúcich. To divadlo, čo sa tam pred nimi práve odohrávalo, bolo výnimočné. Videli krásneho lorda Percyho, toho nafúkaného mladíka, ako má tvár skrivenú rozhorčením a sťa nepríčetný vrieska na vzduch pred sebou, rozprávajúc nezmyselné vety, ktoré nijako nezapadali do kontextu a navyše nemali nijaký podnet, ktorý by ich mohol vyvolať.
„Lord Percy, s kým sa to dočerta stále rozprávate?“ spýtal sa akýsi muž už celkom netrpezlivý, pretože ani zamak nechápal tejto pračudesnej scéne.
Lord Percy už stratil všetku kontrolu nad samým sebou. „Vy ho vari nevidíte?! Ó, dorbý ľudia Boží! Vyženťe tohto diabolského ducha, dajte ho odo mňa preč! Pozrite sa, gróf Perceval, práve sa pred vami vznáša! Tuhľa! Pozrite! Vy ho nevidíte?!“
Všetci sa začali znepokojene obzerať, no keďže nik žaidneho ducha nezahliadol, prekvapene vrteli hlavami a nechápavo si vymieňali udivené pohľady, až sa zrazu ozval kdesi z konca miestnosti hlas lorda Hamiltona.
„Páni, ten muž zošalel! Už vo dverách vrieskal po niekom akési nezmysly. A videl som ho aj vystupovať z drožky. Obzeral sa nervózne ani zlodej. Vravím vám páni, počujete, aké nezmysly rozpráva! Zosaďte ho a vyveďte ho! Nechceme predsedu šialenca!“
Tento protestný ohlas vznietil vlnu búrlivých dohadov, pričom všetky boli zlé pre lorda Percyho. Ten vydesene a bezradne stál, obzeral sa okolo seba nezmyslene si mrmlajúc slová obrany, ktoré aj tak nik nepočúval. Odrazu sa všetci okolo neho vzbúrili a rozhodli sa ho vyviesť. „Lord Percy, odíďte!“ vyzval ho lord Hamilton. Netrvalo dlho a už aj ho tisli von z miestnosti, nedbajúc na jeho obranné pokusy. A lord Percy už videl len svojho ducha, ako sa posmešne vznáša nad jeho predsedovským stolom a potuteľne sa usmieva.



Týždeň pekla vytrpel lord Percy. Duch ho neopustil a všade, kde sa pohol, ho nasledoval. Williama doháňal do šialenstva, čiže sa veľakrát zabudol opanovať a začal na ulici vrieskať alebo rozprávať sa sám so sebou. Po tomto týždni, keď už i tak bol podozrievaný zo šialenstva a pomätenia na rozume, už nebolo pochýb, že je naozaj pomätený. Preto by ho azda ani nemalo veľmi prekvapiť, keď mu raz večer Rose priniesla bielu obálku hore do izby.
„Otvorte ju,“ usmial sa duch a William, napriek všetkému odporu poslúchol a našiel tam na svoje zdesenie príkaz na zavretie do blázinca.
„Ó nie! Ó nie!“ horekoval. „Nie som blázon, nie som! Počuješ, ty hnusný duch! To ty si všetkému na vine!“ obrátil sa naňho ani šialenec. „Ty zavieraš moju mladosť a moju krásu na to ohavné miesto! Prečo si to spravil, prečo?!“ kričal po ňom. Duch však zostal celkom pokojný a uprene sa na Williama zahľadel.
„Pretože si sa príliš obdivoval,“ jednoducho odvetil. „Koľkých si priviedol na mizinu ty, William?“ spýtal sa duch na oplátku.
„Nikoho, ty príšera! Všetci ma zbožňujú, lebo som krásny! A krása sa nevyhnutne spája s dobrom! Ó aký omyl, že ty, taký strašný, nosíš moju podobu!“
„Vypočítajme si to,“ schladil ho duch. „Vdova Lancelotová. Odsekol si jej príjmy na úkor svojho zisku. Tvoj brat Henry. Tak neúprosne si sa zaťal, až si mu zničil poctivý obchod a musel si na pozemky vziať pôžičku, ktorú nebude nikdy schopný splatiť. Dcéra lorda Hamiltona... ako nepekne si sa k nej zachoval. Vieš, kde je teraz? Tam, kam posielajú aj teba... Čuduješ sa ešte, že sám vyniesol voči tebe obvinenie, že si šialený? Ďalej gróf Barents. Oklamal si jeho syna a ten sa od nešťastia, že vsadil všetky otcove peniaze na nerozumnú vec, zabil. Grófa samotného si potom vyhnal z panstva tvrdiac, že sa pomiatol zo žiaľu zo smrti svojho syna, keď sa ťa snažil obviniť...“
„Ó nie, prestaň, ty príšera, prestaň!“ zapchával si uši William, ale duch neúprosne vypočítaval ďalej.
„Grófka Letice Greyová, ktorej si ponúklol falošnú zmluvu a následne ju vydedili; Rose... tvoja stará dobrá Rose, ku ktorej si sa zachoval viac ako nečestne tým, že si ju ani raz neodmenil; lady Wrightová, ktorej vnuka si dal vyhnať do Ameriky vediac, že za ním pôjde aj cez oceán a potom si ju vyhlásil za nezvestnú, aby si jej mohol uchmatnúť všetky statky... Ach, William, mám pokračovať?“ prerušil svoje výpočty duch so sklamaným povzdychom. Mladý muž sa zvíjal v plači na drahom koberci, pripomínajúc si všetky nečestné skutky, ktoré doteraz považoval za celkom normálne a zrazu ich uvidel v pravom svetle. „A ešte si si navyše myslel, aký si krásny a obdivoval si svoju šikovnosť,“ dokončil duch vyčítavo.
William sa konečne odlepil od zeme a uprel na ducha ohnivý pohľad plný hnevu.
„Vráť sa do pekla! Tam, odkiaľ si prišiel!“ okríkol svoj verný odraz. „Vráť sa! Zmizni! Prestaň mi ničiť život! Moju krásu zavrú do blázinca, moju šikovnosť utnú v rozkvete... Ó vráť sa späť, ty hadie plemeno! Vypadni!“ kričal a duch len smutne kyvkal hlavou, nepohnúc sa ani o krok. William sa vztýčil a zrazu sa mu v pästi zajagal oceľový nôž, precízne nabrúsený.
„Počuješ? Chcem, chcem aby si zmizol! Chcem to! Zmizni a prestaň mi ničiť život!“ Tvár sa mu skrivila prudkým hnevom, čiže nepripomínal toho mladého krásavca, ale ohavného tvora neidentifikovateľnej podoby. Žily mu navreli a vystúpili, div nepraskli a do tváre sa mu nahrula krv. Vyzeral veru hrôzostrašne a každý smrteľník by sa ho zľakol. Ale duch sa pokojne pozeral na ten plameň, čo mu vrel v čiernych očiach a šľahal blesky po celej izbe, pokojne znášal ten preklínajúci pohľad netvora a sledoval tú úchvatnú premenu, keď sa z neviniatka stane ohava rozsievajúca nenávisť. Bol celkom pokojný dokonca i vtedy, keď sa čepeľ hroivo zdvihla a zablysla sa vo svetle odrazenom v zrkadle, pred ktorým tento človek tak rád stával a tak rád sa obdivoval. Zostal úplne chladný aj voči neľudskému výkriku, ktorý vyšiel z hrude tej osoby.
Potom William napol svaly a z celej sily hodil ostrý nôž smerom k zrkadlu, pred ktorým sa duch vznášal. S diabolským smiechom pozoroval, ako nôž vkĺzol do hrude toho otravného ducha a odhodil ho smerom do zrkadla, ktoré sa roztrieštilo na tisíce márnych kúskov. Smial sa ešte stále, dokonca i keď zacítil v hrudi bodavú bolesť a teplú tekutinu, ktorá mu začala zmáčať nový šat a stekať dole po trupe.



Rose začula len ťažké buchnutie a neidentifikovateľné zvuky vychádzajúce z pánovej miestnosti. Ale keďže ju nik nevolal, nezaoberala sa tým ďalej a pokojne si ľahla spať. Až na druhý deň, keď pánovi doniesla raňajky uvidela v izbe veľmi čudný výjav, pri ktorom jej tácka s chutným jedlom padla na zem.
Na podlahe ležal muž so skrivenou tvárou v črepinách zrkadla, ktoré však odrážali so zábleskami ranného slnka nevinnú a krásnu tvár, vôbec nie podobnú tomu, čo ležal na zemi v kaluži sýtej, ešte teplej krvi.