Chlapec za milión

Scott Hubert bol vskutku zaujímavý človek s mozgom tak trochu génia, šikovnými prstami a uvážlivo-zbrklým konaním (z čoho usudzujeme, že musel mať z oboch spôsobov aspoň trochu), ktoré ho neraz priviedlo do maléru, keď prevažovala tá druhá časť jeho povahovej črty. Okolidúcemu by sa zrejme nezdal ničím výnimočný (ak by, samozrejme, mal to šťastie zahliadnúť túto chodiacu záhadu), pretože tvárou sa nelíšil od hocijakého bezvýznamného chodca, akých je v dave million.
Mal síce veľmi výrazné črty, no rušivým dojmom ich zastieral nos krivšieho tvaru a strnisko na brade. Husté tmavé vlasy pôsobili rozcuchane a neupravene, ale práve to bolo na tomto mladom mužovi veľmi sympatické a keď sa náhodou raz alebo pákrát do roka upravil, pôsobil dokonca až tak elegantne, že niektorí by ho boli považovali prinajmenšom za ekonóma či zazobaného pracovníka na vysokom mieste v nejakej vychytenej spoločnosti alebo banke.
Scott bol úspešný, no úspešný iným spôsobom a ako každý človek, ktorý je až príliš dobrý, začal postupne vadiť tým priemernejším z jeho remesla. A čo sa zvyčajne robí s takými ľuďmi, keď sa stanú očividne nežiaducimi? Tí priemerní sa ich zbavia a to tak bravúrne, že využijú všetky slabosti tých dokonalejších.
Vyššie opísaný Scott bol zlodej. Zlodej dokonalý vo svojom odbore a nebol lúpežný prepad, z ktorého by nevyšiel ako víťaz. Pátrala po ňom skoro celá Amerika a hoci žil ustavične na tom istom mieste v Atlante, polícia ho nedokázala nájsť. Scottovi komplici to nechápali, každý z nich už minimálne párkrát sedel v base a vdy len so závisťou pozorovali mladého šikovného charizmatického muža, ako je opäť ten najlepší a najviac berie, na ostatných ani torchu nepomysliac.
Logicky nám z toho vyplýva, že muse byť odstránený.
Udialo sa to nasledovne. Šéf atlantskej Tajnej spoločnosti, pre ktorú Scott “pracoval” ako zlodej z povolania sa rozhodol zaútočiť na Scottovu nevedomosť a predostrel mu víťazný plan. Nástojčivo mu povedal, že ide o veľmi veľkú lúpež v New Yorku, ktorú zorganizovala konkurenčná mafia a preto potrebuje Scotta, aby mu lúpež zaistil, pretože so svojou šikovnosťou je jediný, kto to dokáže a už ako preddavok by ho mala čakať v New Yorku na danej adrese odmena za túto neľhakú úlohu spolu s nasledovnými pokynmi.
Scottove svedomie, príjemne pošteklené obradnými slovami pochvaly od samotného šéfa, ktorý sa síce nikdy nijakej akcie nezúčastnil, no bol všeobecne uznávaný prvok Tajnej spoločnosti, sa náhle rozhodlo prijať predloženú ponuku, no tentoraz bolo jeho konanie skôr zbrklé ako uvážené. Čo všetko však s človekom dokáže pochvala a vízia peňazí?
Pre lakomca a chamtivého nikdy nie je dosť a keďže v Scottovi sa snúbili oba povahové prvky, neváhal a čo najskôr sadol do lietadla, zmeniac sa na upraveného pánka z reklamy, bez dolára vo vrecku, len s letenkou v ruke, úsmevom na tvári a – samozrejme – falošným preukazom totožnosti.
Čo ale Scott nepredvídal? Ani vo sne by mu nenapadlo, že by sa ho jeho vlastní pokúsili oklamať, bol totiž do istej miery I dosť naivný a keď sa útočilo na jeho slabé stránky, nevedel sa poriadne brániť.
Tak sa stalo, že Scott vystúpil z lietadla, spokojne sa porozhliadol po letisku a jeho dlhé kroky smerovali k miestu, ktoré mu šéf označil za miesto stretnutia s človekom, u ktorého ho čaká odmena v predstihu.
Prvým veľkým šokom bolo, že akokoľvek dlho Scott čakal, neobjavil sa žiaden muž, akého mu šéf opisoval, ba dokonca nevidel nikoho an aspoň trochu podobného. Ozvali sa v ňom prvé obavy a znepokojene začal pokukávať po hodinkách. ‘Príde,’ pomyslel si Scott a chlácholil svoje čoraz znepokojenejšie podvedomie. ‘Musí prísť!’
Lenže – nášmu zlodejovi na škodu – hoci stál na letisku celý deň, nik neprišiel a keď už naozaj stratil trpezlivosť a rozhodol sa zavolať šéfovi, zistil, že nemá so sebou mobilný telefón. V duchu zahromžil a zanadával a pobral sa k najbližšej telefónnej búdke. Snažil sa dovolať aspo§ jednému z kolegov, no záhadným spôsobom nik nebol dostupný. Tento fakt pôsobil ako olej na už aj tak dosť rozhorený plameň a nasledovala horká explózia. Treskol prudko slúchadlom, až sa pár prekvapených tvárí za ním otočilo, no Scott si ich nevšímal. Letel ako zmyslov zbavený na informácie a razom zahodil masku uhladeného pána, čo spôsobilo, že pri jeho tóne sa panička lenivo vysedávajúca za počítačom vyľakane strhla.
“Prosím vás!” zrúkol, sám si neuvedomujúc, že kričí. “Môžete ma ansmerovať na túto adresu?” spýtal sa a podstrčil informátorke lístok. Tá sa snažila znovu nadobudnúť svoju dôstojnosť a veľmi vážne si založila na nos okuliare, ktoré sa jej pohojdávali na retiazke. Veľmi pomaly začala ťukať do klávesnice, špúliac pritom smiešne perami.
“Pani prepáčte, ale keby ste vašou energiou neplytvali na zdôraznenie vašich telesných pôvabov a cmúľanie ústami, už dávno by som mal adresu zistenú,” nervózne vyrazil zo seba Scott a začal v rukách žmoliť papierik s menom toho, ktorý ho tu mal údajne čakať.
Panička naňho urazene zazrela a ďalej špúlila pery. “Keby ste neboli taký drzý, vyšla by som vám v ústrety,” odsekla a ďalej pomaly vyhľadávala písmená na klávesnici.
“Viete, vám to asi naozaj nedochádza, ale ja sa skutočne ponáhaľam,” nervózne zahlásil Scott a s psychickým utrpením, ktoré pociťoval priam ako fyzické, sa naďalej prizeral, ako sat á odporná ženská snaží robiť mu napriek. “To sú všetky informátorky v New Yorku take neschopné?” zahundral si popod nos a tajne dúfal, že to začula, pomaly sa zmierujúc so svojím osudom. Keď konečne dopísala názov ulice do vyhľadávača, arogantne sa naňho obrátila.
“Je mi ľúto pane,” povedala tak opovržlivo, že slovo ľútosť do tej vety jednoducho nepasovala, “ale zbytočne sa unúvate. Takáto ulica v New Yorku ani neexistuje. Pravdaže, ak sa nerozhodnete ju vymyslieť,” zachichotala sa hlúpo a asi si myslela, aká je nesmierne duchaplná a vtipná, no Scott zhrozene zaspätkoval, bez slova pozdravu či vďaky a úplne omámený sa vliekol naprieč letiskovou halou. Všetko mu dochádzalo len veľmi, veľmi pomaly. Presne ako keď človek utrpí ťažký úder. Súvisloti si ledva pamätá.
Jediné, čo Scott videl pred sebou celkom jasne bola jeho situácia – bez peňazí, bez mobilu, bez kontaktov, celkom stratený. New York poznal asi tak, ako svoju pokrvnú rodinu, čiže vôbec. Všade, kde sa obzrel, videl plno tvárí, no všetky zrazu splývali do jednej odpornej masy, ktorá sa naňho valila a chcela ho zadláviť. Prvá myšlienka po krátkom omráčení bola – čo teraz? Čo spraví? Kam pôjde? Kam sa pohne? Nepoznal tam ani piaď zeme.
Prežijem, pomyslel si vzápätí na to. Viem kradnúť. To je podstatné.
A tak sa Scott vybral na svoju cestu naprieč New Yorkom. Predieral sa cez križovatky, kľučkoval pomedzi chodcov a zúfalo sa snažil zorientovať. Toľko ľudí na tom istom mieste naraz nevidel hádam za celý svoj život.
Ako prechádzal jednotlivými ulicami, snažil sa vštepiť si ich názvy do pamäte a skúseným okom odhadoval najlepšie tipy na krádež. Nevedel sa však na nič poriadne sústrediť a už pri treťom písmene ulice zabudol na to prvé. Fakt, že ho takto podlo oklamali len veľmi ťažko znášal – hlavne keď žil v bublinke tvorenej chválou, slávou a samými dorbými slovami adresované jeho šikovnosti.
Vzchop sa, nevrlo si vynadal a znovu sa pokúsil dostať do pamäte názvy jednotlivých ulíc. Mal by hľadať informácie. Mapu dostane možno aj zadarmmo a… Keď sa ho naozaj chceli zbaviť, č oak naňho náhodou najali aj nejakých súkromných vrahov?
Myšlienky mu nesúrodo behali v hlave bez akýchkoľvek súvislostí. Chvíľu myslel len na lahodný hamburger, ktorý sa vznášal popri ňom v rukách nejakého hladného tučniaka každých pár minút a on bol nútený voňať tú slastnú vôňu, potom mu vlnová niť myšlienok skočila na tú pani s tupým výzorom za pokladňou v jednom z obchodov, ktorú by zrejme bez väčších ťažkostí pripravil o nejaké imanie a napokon sa znepokojene zastavil pri myšlienkach na nájomných vrahov.
Takto zabratý do nekonečných úvah trmácal sa mestom. Išiel, kam ho nohy viedli a než sa stihol spamätať, na mesto padol súmrak a obloha sa zatiahla. Scott sa ocitol na predmestí New Yorku a zmätene sa obzeral okolo seba. Kam teraz? Čo spraví? Už je skoro noc a on nič nevymyslel! Toto nevyzerá veľmi dorbe. Navyše sa ochladilo a on mal na sebe len solídny oblek.
Pár minút premýšľal nad svojou situáciou a kráčal zároveň, keď tu zakopol o niečo mäkké a roztiahol sa na chodníku. Zaklial tak bezbožne, až to volalo do neba a znepokojene sa za seba obzrel.
“Čo som to do pekla…” Zasekol sa pri pohľade na male černošské dieťa, ktoré sa chúlilo na chodníku a gúľalo veľkými vydesenými očami. Scott sa zamračil a priklonil sa k decku, aby si ho lepšie obzrel. Jeho v základe dobrácke srdce mu nedovolilo, aby jednoducho kráčal ďalej. “Čo tu robíš, krpec?” nevrlo zavrčal a dieťa ešte vydesenejšie zaškúlilo. “Hm?” zatiahol, keď nedostával odpoveď. “Kto ťa vykopol?” spýtal sa a postavil malého chlapca na nohy. Ten stale hrôzostrašne prevracal očami a nemo civel na toho pána, čo sa mu nie veľmi prívetivo prihovoril.
Scott si chlapca lepšie prezrel. Mohol mať tak deväť rokov, no bol v rozpakoch, pretože nič nehovoril. Oblečený bol poriadne, nevyzeral teda na fagana z ulice. “Kde máš matku alebo otca?” položil ďalšiu otázku no bezvýsledne. Odpoveď nedostal. “Čo si nemý, človeče?” nahnevane zvolal a vybral z náprsného vrecka malý cukrík na dobrý dych, ktorý si vždy hádzal do každého obleku. “Toto ti snáď rozviaže ústa,” zahundral a podal ho chlapcovi. Ten ho so zväčšeným záujmom v očaich dychtivo vzal a dlho si ho skúmavo prezeral. Napokon však usúdil, že je to veľmi zaujímavý a dobre voňajúci predmet a vložil si ho do veľkých úst. Asi mu chutil, lebo tvár sa mu radostne rozžiarila a vydral zo seba niečo nezrozumiteľné, naťahujúc ku Scottovi malú ruku. Decko, čo pre chvíľou zanovito mlčalo začalo zrazu nezrozumiteľne bľabotať, no Scott mu absolútne nerozumel. Domyslel si, že to ani zďaleka nie je jeden z tých jazykov, ktoré poznal, ba sa ani náznakom na ne nepodobá. Pochopil však z detskej gestikulácie, že chce ešte jeden a tak vytiahol druhý a strčil mu ho do dlane.
“Tu máš a ber sa,” povedal. “Nech ťa tu už nevidím. Len by si mi zavdzal,” zahundral si a pobral sa preč. Stalo sa však niečo, s čím sotva počítal. Chlapec sa mu zavesil na päty a pohol sa všade tam, kde Scott. To ho nahnevalo. “Zmizni, počuješ?” zrúkol na dieťa, no to len nevinne zagúľalo čiernymi očiskami a ďalej ho nasledovalo. Scott zrýchlil a chcel bežať, no dieťa ho dlhými nohami sprevádzalo na každom ejdnom kroku. Po pol hodine bezvýslednho utekania a nezrozumiteľného dohovárania pochopil, že je nemožné sa ho straisť, pretože ho tvrdohlavo prenasledovalo.
To je ale irónia osudu! pomyslel si Scott unavene. Prenasleduje ma male decko, ktorému navyše nerozumiem ani slovo a zjavne ani ono mne. V posledných hodinách sat oho stalo na mňa príliš veľa, unavene mu preletlo mysľou a zastal. Chlapec s ním.
“V poriadku, asi sa ťa nezbavím, však? Nepoznám tu ani jediný meter štvorcový a je tma, takže ťa tu nechať nemôžem. Ale apamätaj si, že som zlý človek. Veľmi zlý. Mal by si ma nechať na pokoji,” dôležito decku vysvetľoval a to naňho zmätene pozeralo. Scott si vzdychol a postrčil ho pred seba. “Poď ty otrava. Idem niečo ukradnúť, aby sme mali z čoho zajtra raňajkovať, lebo si ťa upečiem,” zamrmlal a pohol sa vpred. Nijakovsky sa však nevedel zorientovať a tak sa rozhodol, že prespí v parku na lavičke a nadránom pôjde niečo vykradnúť.
Vošli do malého parku v obytnej štvrti a chlapca uložil na alvičku, prikryjúc ho svojím vlastným sakom. Malý takmer vzápätí zaspal, no Scott sám nezažmúril oka a o pár hodín ho prebral.
“Pohni sa, krpec. Ideme na lov,” zatriasol chudým telom a chlapec sa lenivo prebral. Scott z neho nemilosrdne strhol kabát a obliekol sa. Vydali sa spoločne na cestu do centra a zrýchlili krok. Centrum žilo celú noc, no predpokladal, že v jeho odľahlejších uličkách sa predsa nájde niečo, čo by nevzbudilo masovú pozornosť, keby sat oho pokúsil zmocniť.
A take niečo sa aj našlo. Bol to malý obchodík v bočnej uličke s náušnicami, na ktorého dverách bolo vyvesené meno majiteľa a Scott s uspokojením zistil, že je to žena, čiže odpor by nebol veľmi silný, keby tam náhodou vtedy vtrhla. Pre istotu sa však poriadne poobzeral okolo seba a keď zistil, že ulica je úplne tichá (bolo v nej len pár zapadnutých krámov, ktoré práve nepútali záujem verejnosti a ešte ani jeden nebol otvorený – skrátka situácia im priala), rýchlo a šikovne s neveľkým hlukom rozbil okno malého výkladu, zatiaľ čo chlapec sa na neho prekvapene díval s ústami dokorán a neuveriteľne gúľal očami. Scott si ho však nemohol všímať, pretože by ho chlapcov zádumčivý pohľad rozptyľoval a tak radšej unáhlene konal.
S vylamovaním kasy nebol už ávno žiaden problem, naučil sa to ako prvé zo základných vecí. Navyše keď bol v obchode s náušnicami a ozdobami do vlasov! Sponku nájsť nebol problem a patent na zámke bol tak primitívny, až sa sám čudoval, prečo si to majiteľka nevymyslela lepšie. Poľahky otvoril pokladňu, no aké bolo jeho sklamanie, keď tam nenašiel viac ako pár desiatok dolárov! Toľko kriku pre nič! Toto mu na letenku ani zďaleka nevystačí. Bože! Už pochopil, prečo mala tá kasa taký hračkársky patent!
Ty idiot! hromžil v duchu, od zlosti šmaril pokladňu na zem a schmatol aspoň to, čo už držal v ruke, vyletiac z obchodu. Šťastie sa však proti nemu obrátilo, pretože práve okolo prechádzala nejaká moslimka a keď uvidela Scotta ako “hrdinsky” vyskakuje z výkladu cez rozbité okno, vyľakane skríkla a začala sa hrabať v taške, nepochybne preto, aby vytiahla mobil a čo najrýchlejšie volala polícii, kričiac popri tom nezrozumiteľné vety po arabsky.
Keby bol mal Scott zbraň, necítil by sa tak ohrozene, no teraz bola situácia vážna a on mal starch, že kvôli trápnemu lupu pôjde sedieť na doživotie, keď mu navyše prídu na identitu.
Schmatol vyjavené chlapča ako keď chce starostlivý otec uchrániť svoje dieťa pred nebezpečenstvom a nečakal na moment, kým šialená moslimka vytočí policajné číslo. Rozbehol sa s chlapcom na rukách krížom cez ulice, nahlas sa ospravedlňoval a vrážal do ľudí, mrmlúc neskutočné výhovorky typu, že vedie chlapca na dôležité vyšetrenie (čo znelo asi tak nepochopiteľne, ako keby povedal, že chlapec zmešká let vesmírnou sondou; veď uznajte – keby ho na to vyšetrenie naozaj viedol, už dávno by si zaobstaral nejaký dopravný prostriedok, ale na take veci Scott len veľmi ťažko myslel).
O to horšie sa mu sústredilo nab eh, keď mu chlapec v rukách oťažel a začal pociťovať v boku zardnú únavu. No toto všetko bolo nič proti výkriku: “Stojte!” a prudkému šmyku bŕzd na aute. Scott utekal ďalej ako zmyslov zbavený, neobzerajúc sa s vedomím, že je to istotne polícia. Už ma majú, zúfalo premýšľal a rozvrhoval si plan možných únikov, keď tu si uvedomil, že dieťa niečo naradostene kričí a vystiera ruky smerom dozadu a od jeho chrbta sa ozýva: “Prečo uetkáte s tým chlapcom? Hovorím vám stojte lebo vystrelím!”
Scott sa šokovane zastavil a obzrel sa. Za ním stálo niekoľko ozbrojených policajtov a na ich čele vysoký muž s veľkými ramenami a hrozivým obočím. “Prečo ste s ním utekali?”
Scott lapel po dychu, červený v tvári a v jednej sekunde si všetko premyslel. Moslimka nemohla vidieť malého chlapca, pretože stál v tieni oproti obchodu, čiže ho určite v telephone neidentifikovala, čo znamená, že mohol vinu zvaliť na fiktívneho zlodeja. Práve ho pristihol pri krádeži a on nechcel, aby bol niekto svedkom toho činu a tak sa pokúsil ohroziť chlapca i jeho. To je dôvod jeho bláznivého behu a tak sa zbaví pút aj krádeže.
Kým sa mu toto v hlave zohralo, snažil sa predstierať vydesenie – čo sa ani veľmi snažiť veru nemusel – a stále sa zajakával, čím získaval čas.
“Vravte!” nástojil ten vysoký policajt a Scott si už všetko dôkladne premyslel.
“Ohrozoval nás…”
“Kto?”
“Ten zlodej. Bol tam… zlodej. Nechcel… aby sme ho usvedčili pri krádeži a tak nás chcel zabiť… Ale podarilo sa to… jednej moslimke… ktorá ho tiež videla…” prerývane rozprával Scott s dôveryhodným tónom v hlase. Moslimka si ho nemohla všimnúť detailne. Bolo ešte ranné šero a kým sa ona zapodievala telefónom, on zmizol aj s chlapcom.
Vysoký veliteľ sa obzrel na svojich chlapov, ktorí prikývli. Bolo im jasné, že muž, ktorého majú pred sebou hvoorí pravdu, pretože im naozaj volala nejaká šialená moslimka oni boli práve na caste k miestu činu.
“Odkiaľ mate chlapca?” spýtal sa prísne.
“Našiel… našiel som ho včera večer. Bol sám a stratený niekde tam an predmestí. Chcel som… Chcel som mu pomôcť,” dojatým hlasom povedal Scott, “ale vôbec mu nerozumiem. A tak som… Tak som ho vzak do centra, aby mi niekto pomohol, lenže pricestoval som len včera a New York vôbec nepoznám. Tak sme zablúdili do tej nešťastnej štvrte,” vysvetlil Scott tým najpresvedčivejším tónom.
Veľký policajt sa pozrel na svojich kolegov a potom na chlapca. Kývli na seba.
“Nasadnite si,” prikázal mu a otvoril dvere do auta.
“Počkajte páni! Vysvetlím vám to! Mňa predsa nemôžete zatknúť! Ja som… nič neurobil!”
“Nasadnite si!” stroho mu prikázali a vtlačili ho i s chlapcom na sedadlo a Scott úpenlivo vykrikoval, aby ho aj s deckom pustili, lebo nič nespáchali. Nik sa s ním však nebavil a tak po chvíli stíchol. Po niekoľkých minútach jazdy, keď si dôkladne stihol uvedomiť, ako zle vyzerá a ako nepresvedčivo musí teraz spôsobiť, vystúpili pred budovou, kde sídlila polícia a ktorá sa závratne dvíhala do výšky. Scott vzal chlapca za ruku a ten sa k nemu dôverne pritisol. Viedli ich spolu po mnohých schodoch smerom nahor. Scott snáď po prvýkrát za dlhý čas pocítil opäť strach z ohrozenia. Ako to, že sa tak ľahko poddal? Kvôli tomuto decku! Keby ho nebol mal na rukách, ľahšie by unikol a ani by sa nemusel báť, že zasiahnu toho krpca, keby sa policajti rozhodli strieľať. Toto nešťastné dieťa ho vlastne len uviedlo do problémov!
Nahnevane si kul plány, ako sa z celej veci čo najelegantnejšie vyvliecť, keď tu zastali v chladnej čakárni a vysoký policajt mu prikázal čakať. Po chvíľke, ktorá mu pripadala ako večnosť vyšiel z pevných dverí a uviedol ho do vypočúvacej miestnosti.
Dvere sa za ním zabuchli a ten zvuk mu prišiel ako buchnutie veka rakvy. Striasol sa a pozrel na svojho vypočúvateľa. Za širokým stolom sedel masívny policaj čiernej pleti, zmrašteného obočia a s mäsitými ovisnutými perami.
“Sadnite si,” chladne prehovoril k nemu a Scott sa roztrasene pohol. “Takže,” začal obradne, keď náš zlodej už sedel, “boli ste svedkom tej krádeže, všakver?”
“A-áno, pane,” zdvorilo odvetil Scott.
“Aj s so spomínaným chlapcom?”
“Áno, aj s ním,” prisvedčil.
“Viete, že to vyzará na únos dieťaťa?”
“Únos? Preboha pane! To by som si nikdy nedovolil!” bránil sa Scott.
“Dnes ráno mi okrem jednej moslimky volala aj žena, ktorej sa údajne stratil syn,” rezolútne vyhlásil a nenávistne si Scotta premeriaval očami bukdoga, pripraveného roztrhať svoju korisť.
“Ale Božeuchovaj, pane! V živote by som nebol schopný ukradnúť dieťa… Načo by mi predsa bolo…?”
“Mohli ste ho predať a to by vám vynieslo mnoho peňazí.”
“Ach Bože!” zdesene si vošiel prstami do vlasov Scott. “Prisahám, že som to chlapča stretol v parku a bolo samučičké ako prst! Nuž som sa ho ujal…”
“Pekne ste sa ho ujali, len čo je pravda. Je vydesené. Chceli ste ho uniesť!”
“Moja obhajoba je zrejme celkom zbytočná, ale Boh mi je svedkom, že som nechcel…” Scott sa začal zakoktávať a splietať fakty na dokázanie svojej neviny, keď tu ho prerušil hurónsky smiech jeho hrozivého vypočúvateľa, ako sa od srdca smial, až sa celý triasol.
“Pane, som vám dlžný odmenu.”
Nestretli by ste vyvalenejšieho človeka, ako bol v tej chvíli Scott. Oči mu skoro vypadli na stôl, tak mu vystúpili z jamiek.
“O-o-odmenu?” zajachtal ako slabomyseľný.
“Netvárte sa tak skromne! Doviedli ste mi môjho malého Zabiho! Je to jediný syn mojej sestry, ktorá žila v Somálsku a pred smrťou mi ho zverila, aby som sa jej oňho postaral. Lenže niekto toho chudáčika uniesol tesne po tom, čo sa u mňa ohrial, zajvne sa mi chceli pomstiť. Vidíte moju uniformu? Som náčelník a preto sa stávam najčastejším terčom úkladov utečených zločincov,” jednoducho vysvetlil a pozrel na Scotta, ktorému opäť všetko pracovalo len veľmi pomaly.
“Kávu?” spýtal sa prívetivo.
“E-ech áno, vďaka.”
Náčelník zazvonil a otvorili sa dvere. Prikázal policajtovi, aby im doniesol dve šálky kávy.
“Počul som, že ste sa k Zabimu zachovali veľmi šľachetne. Odmena vás neminie. Nebyť vás, Zabi by tu už možno nebol. Viete, je to s ním veľmi ťažké. Skoro nikdy nič nepovie a keď áno, tak len po Somálsky, čiže mu rozumiem len ja,” povedal černoch a Scotta oblial pot.
Opováž sap red ním otvoriť ústa, počuješ? varoval decko v duchu. Teda… aspoň kým som v tomto meste.
“Ale dosť už zbytočných rečí. Vlastne ste sa mi ešte ani nepredstavili. Komu mám tú česť vďačiť za tieto hrdinské skutky?”
“Tom. Tom Jefferson.”
“Teda skutočný hrdina!” zasmial sa. “To si zapamätám. Môžem vás poprosiť o vašu kartičku identity?”
“Samozrejme,” povedal Scott a trasúcou sa rukou podal náčelníkovi newyorskej polície svoj občiansky.
V tej chvíli prišiel policajt s dvoma šálkami kávy a položil ich pred zlodeja a policajta.
Náčelník si preletel občiansky a položil ho pred seba. “David, dúfam, že ste mi tú kávu poriadne zaliali…”


KONIEC