Taxikár

Clark sa spokojne oprel o operadlo sedadla a zapálil si cigaretu. Poriadne si potiahol a vyfúkol obláčik dymu cez stiahnuté okno. Keď sa dym rozptýlil, pozrel na vysvietenú budovu. Počká. Vyzeralo to na dobrú zábavu a teda i na slušný zárobok. Určite tam budú všetci opití a budú potrebovať odvoz. Áno, dnes večer to pôjde. Zjavne.
Na malý moment sa pozastavil nad svojím životom a stereotypnou prácou. Veľakrát rozmýšľal, že zmení zamestnanie, no nechcel riskovať. A napokon, hoci taxikár v New Yorku veľa nezarába, považoval to za celkom zábavné. Hlavne tých ľudí. To bolo na jeho práci najvtipnejšie. Veľmi ľahko a rád sa púšťal so zákazníkmi do reči. Pravda, niekedy to potom trochu ľutoval. Minule sa mu jedna ženská ta rozrečnila o norkovom kožuchu, ktorý jej manžel odmietol kúpiť, že mlela i keď už stáli pred jej domom. Zišlo mu na um, ako dokáže žena toľko rozprávať na takú hlúpu tému.
No čo, uškrnul sa Clark a opäť si potiahol. Proste sa potrebovala vyrozprávať a ja som jej pomohol. Vlastne som tak trochu psychológ, samoľúbo si pomyslel a slastne vyfúkol ďalší obláčik dymu do studenej a vlhkej noci.
Nebodaj sa tí papaláši nikdy nechystajú odísť? zahromžil v duchu keď si uvedomil, že tu trčí už vyše hodiny a stále nič. Pokoj, hovoril si. Niekto vyjde. Musí.
Ani čo by to bola odpoveď na jeho myšlienky, zrazu sa otvorili dvere a na ulicu prudko vyletela akási žena. Clark ju okamžite oskenoval pohľadom.
Bola mladá a veľmi pekná. Mala na sebe krátke úzke šaty s čiernou čipkou v páse, neuveriteľne vysoké čierne ihličky a tmavý klobúčik v štýle Coco Chanel, ktorý jej rozkošne sedel na hlave a spopod neho jej splývali pod plecia husté gaštanové vlasy. To, čo videl, sa mu páčilo. Štíhlymi nohami vykročila po ulici náhlivým krokom a chvejúcimi sa rukami si pritískala na telo ľahký kabátik.
Takáto vyhliadka sa nedala prepásť. V sekunde naštartoval a pustil sa za ňou. Prispôsobil rýchlosť auta tempe jej dlhého kroku a stiahol okienko na strane spolujazdca. Naklonil sa a zakričal:
„Hej slečna!“ zavolal. „Nechcete zviesť?“
Mladá žena sa k nemu otočila a v svetle pouličnej lampy, popod ktorou práve prechádzala, uvidel peknú tvár s úzkymi očami a malými ideálne krojenými perami nahrubo narúžovanými. Na jeho sklamanie sa však obranne zovreli a ona pokrútila tou svojou vznešenou hlávkou. Ale Clark sa už rozhodol.
„Je zima a ste zle oblečená. Prechladnete. No tak, dajte si povedať a nastúpte,“ presviedčal ju, až napokon zastala. Aj on zabrzdil.
„Nechápem, o čo vám ide!“ odsekla.
„Vyzeráte zúfalo.“
„A?“
„A je zima. To nie je vhodná kombinácia. Tobôž nie pre ženu. No tak!“ nástojčivo dokončil a automaticky otvoril dvere spolujazdca. Žena ešte chvíľu váhala a stískala pery.
„Čo je vám?“
„Nič.“
„Nastúpte.“
Pokrútila hlavou. „Pôjdem radšej pešo...“
„Nebláznite.“
„Bývam tu za rohom.“
„Klamete.“
„Prečo vás to tak zaujíma?“ vybuchla nahnevane. „Ste otravný!“
„To možno áno, ale vy ste mladá a krásna a nehodí sa, aby ste sa v noci pokúšali dostať sa domov na vlastnú päsť. Zle oblečená a odchádzajúca z búrlivej oslavy,“ podotkol a žena zaváhala.
Urobila jeden nerozhodný krok smerom k autu, až napokon usúdila, že má asi pravdu a odovzdane nastúpila.
„Vďaka Bohu. Budete to mať zadarmo,“ uškrnul sa, no ona naňho ani len nepozrela. Všimol si, že má mokré líca ani po plači.
„Je vám niečo?“ spýtal sa a pohli sa.
Zavrtela hlavou.
„Plakali ste? Pokojne sa mi zdôverte, aj tak sa už pravdepodobne neuvidíme,“ povedal a aby ju trochu povzbudil, porozprával jej o tej panej, ako sa mu žalovala na muža, ktorý jej nechcel kúpiť norkový kožuch. A na Clarkovo prekvapenie sa slabo zasmiala.
„Viete, prečo ste ma vlastne prinútili, aby som nasadla?“ spýtala sa nečakane.
„Už som vám povedal. Je zima, ste zle oblečená a navyše...“ potiahol nosom a skrčil ho, „razí z vás alkohol. Ďaleko by ste veru nezašli.“
„Možno máte pravdu,“ pripustila zmierlivo.
„Tak čo sa deje?“
„To všetko on,“ zatrpknuto začala.
„Mhm, začínate naozaj zaujímavo...“ zatiahol Clark.
„Viete, poznáte ten pocit, keď pre niekoho umierate šialenou láskou a myslíte si, že je aspoň sčasti opätovaná a potom zistíte, že... si vlastne robíte len hlúpe ilúzie?“ bez okolkov vychrlila.
„Ale nie! Žeby vás niekto odmietol?“ spýtal sa okázalým tónom a fľochol po nej. „Nemožné,“ skonštatoval.
„Ach, to by ste sa divili!“ zvolala s trpkosťou v hlase.
„Kto by sa opovážil?“
„Je to zvláštne. Vôbec sa v ňom nevyznám. Vždy sa tak dobre porozprávame a je veľmi milý. A pozorný. A to ma dostáva. Vážne. Potom si myslím, že už je len krôčik k niečomu viac a on... stále nič!“ sklamane rozhodila rukami.
„Možno sa hanbí,“ pokrčil plecami Clark.
„Choďte do čerta!“ odbila ho žena nekompromisne. „Neverím. Neverím! Už neverím v žiadne toto ospravedlnenie očividného nedostatku záujmu! Neklamte ma, áno?!“ trochu hystericky zvolala, až sa zľakol.
„To by som si nedovolil...“
Zrazu prepukla v plač.
„Ach, vôbec tomu nerozumiem. Je taký... iný! Vôbec sa v ňom nevyznám. Ale šialene ho milujem. A ak mi teraz niekto povie, že on mňa nie, na mieste zomriem...“
Chvíľu len tak vzlykala a Clark ju pohotovo zásoboval vreckovkami, do ktorých hlasno a bez ostychu trúbila.
„Neverím. Ste veľmi krásna.“
Uprela naňho uplakané oči.
„A k čomu mi to je?“
„Potom si vás nezaslúži.“
„Ale ja ho milujem!“ vyhŕkla ani šialená. „Ja... spravila som preňho už toľko vecí a on akoby to nechápal...“
Na chvíľu sa odmlčala a Clark ju sústrastne potľapkal po kolene.
„Nebojte sa. To bude v poriadku,“ ubezpečil ju.
„Mhm,“ zamrmlala a obrátila hlavu, sledujúc z okna budovy mihajúce sa okolo nich. Po chvíli ticha sa nečakane ozvala.
„A viete čo? Možno ste mi práve zachránil život,“ vyhlásila.
„Možno,“ pokyvkal hlavou Clark.
„Možno by ma teraz cestou domov niekto znásilnil.“
„Veru, ako dobre, že ste nastúpili,“ uznanlivo pritakal.
„Alebo by ma možno i zabili!“ zvolala.
„Hrozné čo len pomyslieť!“ trochu teatrálne odvetil. Opäť mlčala. Chvíľu.
„Vlastne ja nikdy nechodím taxíkom,“ priznala sa.
„Prečo nie?“ zaujímal sa a ona sklonila hlavu.
„Odkedy v ňom zabili môjho priateľa,“ vydýchla a Clark prudo pribrzdil, nevšimnúc si červenú.
„Panebože, to je mi ľúto!“
„No... odvtedy nechodím. Neviem, prečo som sa nechala nahovoriť,“ zasmiala sa bezvýrazne. „A vlastne,“ obrátila sa naňho prudko, „prečo sa stále vezieme, keď ani neviete, kam ma máte zaviesť?“
„32 avenue, číslo 4?“ spýtal sa Clark a žena nemo otvorila ústa.
„Odkiaľ... odkiaľ to viete?“
„Povedzme, že som poznal vášho priateľa.“
„Ach,“ vzdychla si a zase zamĺkla. „Odveziete ma až pred dom?“ spýtala sa unavene a prosebne.
„Ale samozrejme,“ prikývol Clark a voľnou rukou nahmatal vo vrecu nohavíc nožík, uisťujúc sa, že je stále tam.
„Ste taký dobrý. Viete, možno by sa mi naozaj bolo niečo stalo,“ opito sa naňho usmiala a zaklonila hlavu, odhaliac svoje krásne hrdlo.
„Možno. Ktovie?“ pokyvkal sústredene hlavou Clark a pridal plyn.

KONIEC