Muž, ktorý sa príliš obdivoval

Slúžka lorda Percyho sťažka vystupovala po schodoch a popod nos si šomrala svoje obvyklé nadávky typu „Prečo jej pán nemá menej rozložitý dom“ a podobne. Najmladšia už nebola a u lorda Williama Percyho slúžila už od nepamäti. Poznala svojho pána tak dobre, ako svoje topánky, ktoré nosila už tridsať rokov avšak on jej stále nebol ochotný zadovážiť nový pár, pretože to považoval za príliš nákladné.
Potichu otvorila dvere v prípade, že by pán ešte spal, lenže – čomu sa ani veľmi nečudovala – našla ho už stáť pred zrkadlom. Raňajky, ktoré mu niesla, položila opatrne na toaletný stolík hneď vedľa dverí.
„Poď ďalej Rose,“ ozval sa zvučný hlas vysokého lorda stojaceho pred vylešteným zrkadlom. „Dobré ráno vám prajem,“ pozdravil ju neobyčajne vrelo.
„Komu dobré a komu zlé,“ zašomrala vysušená starena. „A čože tak zvesela, pane?“ spýtala sa sarkasticky a kriticky zvraštila obočie tak, ako to vedela len ona. Williama poznala od malého chlapca, viac menej ho vychovávala, pretože matka mu zomrela veľmi skoro. Stará Rose vedela o tom chlapcovi všetko a preto, keď po smrti svojho otca Williama staršieho zdedil všetky pozemky, ju nepríjemne prekvapilo, ako neúctivo s ňou zaobchádza. Stará slúžka si sľubovala prinajmenšom štedrý dôchodok pokojne prežitý na vidieku s peňažnou odmenou, ktorá by jej vydržala do smrti. Lenže pán William sa ju akosi nehodlal prepustiť, ba naopak. Neoblomne ju v dome držal a naďalej ju zamestnával všetkými prácami, ktoré doteraz vykonávala, napriek tomu, že vedel o jej chátrajúcom zdraví.
„Dnes ráno som si uvedomil, drahá Rose, že vyzerám neobyčajne dobre,“ spokojne zhodnotil lord William. A skutočne sa to nedalo poprieť. Čierne oči mu žiarili zdravým leskom a svieža tvár mladého človeka bola rumenná, ako po dlhom a výdatnom spánku. Bol to švihák od detstva a ako rástol, tento dar, ktorý dostal do vienka, sa v ňom len umocňoval.
„Kedy ste nevyzerali,“ ironicky a sucho prehodila ponad plece Rose, pomaly sa otáčajúc na päte.
„Veru, tiež rozmýšľam,“ zamyslene zvraštil čelo William. „No pozri, Rose, dokonca i keď sa mračím nemám žiadne vrásky,“ zvolal a potešený týmto zistením sa zasmial.
„Pane, priniesla som vám raňajky,“ vecne ho odbila slúžka.
„No výborne. Dnes ale nebudem jesť. Idem do Londýna vybaviť pár súrnych záležitostí ohľadom tých bratových pozemkov. Skupáň jeden, nechce mi ich dať i keď vie, že krachuje a že by som ho ich kúpou vytiahol z biedy...“
„Myslíte tých pár libier, čo mu za ne núkate?“
„To som nepočul,“ zavrčal lord William.
„V poriadku. Koho opäť idete ošklbať o životný zárobok?“ pokrčila plecami Rose.
„S pribúdajúcim vekom akosi hlúpneš, Rose. Daj si pozor, aby som ťa nemusel vyhodiť. Zostala by si na ulici,“ upozornil ju, neodtŕhajúc zrak od svojho odrazu v zrkadle.
„Tam by sa o mňa aspoň úprimne zaujímali,“ zahundrala starena.
„Zmizni už,“ zavrčal William podráždene. „A nezabúdaj, že za všetko vďačíš mne,“ pripomenul jej s tým vznešenm výrazom v krásnej tvári, ktorým sa rád hral na veľkorysého Boha, ktorý ponúka plnú hrsť peňazí, avšak tesne pred nosom prijímajúceho ju pevne zovrie a schová za chrbát.
Stará Rose si ešte niečo zahundrala a potom sa dala na pomalý zostup dole schodmi. Keď už bola uprostred schodišťa, začula zhora prenikavý výkrik a tupý náraz niečoho ťažkého na zem. Veľmi si to však nevšímala. Bola si totiž istá, že to si len William zhodil raňajky na zem a pofŕkal si pritom novú viazanku.



Čo sa však medzitým, ako sa starena odknísala z izby, naozaj stalo?
William si naozaj práve šnuroval pod krkom novú, snehobielu viazanku s veľkou mašľou a spokojne otáčal krásne klenutým krkom, ktorý z nej graciózne vystupoval, zo strany na stranu. Potichu sa smial od radosti nad svojou krásou, keď tu sa zrazu jeho odraz zmenil. Bola to veľmi podivuhodná zmena, pretože ten William na druhej strane zrkadla sa čudne zachvel, zreničky sa mu rozšírili a potom zrazu zmizol. Tu nasledoval výkrik.
Potom sa ten odraz objavil vedľa samotného lorda Williama Percyho a šepol mu do ucha hlasom pokojným, ale ľadovým ako ostrie noža: „Teší ma, William.“ A to spôsobilo ten tupý pád, ako sa Williamovo telo hladko zviezlo na zem v bezvedomí.
„Ale pán Percy,“ ozval sa odraz zo zrkadla, teraz v podobe akéhosi priesvitného ducha vznášajúceho sa pár centimetrov nad zemou, „čo ste to za chlapa? Už aj vstaňte!“ prikázal mu duch panovačne a zľahka sa dotkol svojimi chladnými prstami Williamovho líca. Na ten dotyk sa okamžite prebral a pokúšal sa pozviechať s nepopísateľným vyrazom strachu v očiach.
„Kto ste?“ zašepkal. „Nepoznám vás, nepoznám!“ opakoval, krútiac hlavou.
„Ja?“ zasmial sa hrôzostrašne duch. „Ja som vaše svedomie, pán Percy, ak viete, čo to vlastne znamená. Pre prípad, že neviete, volajte ma radšej ‘vašim odrazom’, ak sa mi dostane toľkej cti,“ skonštatoval sucho duch, čo vyzeral navlas rovnako ako William.
„Ch-choďte preč, pane,“ povedal rázne William, zviechajúc sa zo zeme a snažil sa nadobudnúť aspoň trochu stratenej dôstojnosti. „Ja som vás sem nevolal.“
„Niekedy sa človek musí pozvať sám, keď ho dlho odmietajú,“ jednoducho odsekol duch.
„Ale to je drzé!“ nahnevane namietol lord Percy. „A vy... vy nie ste človek!“
„Toľko duchaplnosti by som od vás vôbec nečakal,“ uškrnul sa duch a postrčil Williama dlhým ľadovým prstom pred seba, až sa roztriasol a napriek svojej vôli sa musel pohnúť. „Hýbte sa, drahý William, nechceli ste ísť takýto vyštafírovaný náhodou do Londýna?“ pripomenul mu duch a William sa rozhorčene obrátil.
„Teraz už nie! Vypadnite! Čo tu chcete?“
„Ššš,“ priložil si duch dlhý prst pred ústa a zasipel chladným šepotom, „len sa tak nerozhorčujte, spôsobuje to vráskavenie kože,“ varoval ho sarkasticky a William sa preľakol.
„Ach vidíte, čo spôsobujete? Ó Bože, čo ak...“
„Keby ste neboli taký tvrdohlavý a poslúchli ste ma, mohli by ste sa tomu úspešne vyhnúť,“ lakonicky ho prerušil duch a William sa zasekol.
„Nezostarnem?“ váhavo sa spýtal.
„Ani o vrásočku,“ ubezpečil ho duch.
„V poriadku, idem,“ pripustil a snažiac sa nadobunúť odhodlanie, pobral sa tackavým krokom ku dverám. Otvoril ich a obzrel sa ponad plece, či ho ten hrozný návštevník mieni nasledovať. Bohužiaľ, nasledoval ho.
„No poďme, pán Percy,“ povzbudzoval ho duch. „Ideme predsa do Londýna!“
„Aj vy...?!“
„Áno, aj ja,“ uškrnul sa opäť duch, odhaliac bezchybné priesvitné zuby. „Pohnite sa!“ opäť ho postrčil takou silou toho jedného prsta, že William sa skotúľal po schodišti až na prízemie a jajkajúc sa zviechal na nohy.
„Už ma nesáčte, áno?“ zreval, urazený vo svojej pýche a obrátil sa na ducha, ktorý ho nasledoval, škodoradostne sa chichotajúc. „Pane uvedomte si láskavo, že ste v mojom dome!“ osopil sa naňho, zatiaľčo duch sa stále len chichotal.
Zrazu sa spoza rohu vynorila stará Rose s obočím podvihnutým od údivu.
„Pane, s kým sa to rozprávate?“ spýtala sa ho prekvapene.
„Ach Rose, povedz prosím ťa tomuto naničhodníkovi, ktorý ma posotil dolu zo schodov, aby láskavo vypadol! Je tu ešte len pár minút a už ma nevýslovne obťažuje a...“ William sa zasekol, keď sa stretol s nechápavým pohľadom stareny.
„Prepáčte pane, ale aký naničhodník?“ vyjavene sa spýtala.
William sa preľaknuto poobzeral okolo seba. Duch sa vedľa neho stále vznášal. „Ale veď... tento, Rose, tento!“ skríkol a pichol svojou vychádzkovou palicou do tela ducha. Prešla cezeň tak hladko, ako ostrie noža cez roztopené maslo.
„Pane... nemáte horúčku?“ vystrašene mu siahla suchou rukou na čelo no on ju odmietavo a s pohŕdavým ofrknutím odtisol.
„Bláznivá starena... Prac sa do roboty!“ okríkol ju a frflajúc sa pobral ďalej. Rose sa za ním len pozerala s obrovským otáznikom v múdrych starých očiach, ktoré veru už videli mnoho, ale toto ešte nikdy.



William sa naozaj pobral do Londýna, ako mu duch panovačne prikázal. Ako nastupoval do drožky, ktorá ho mala doviesť na schôdzu pozemkových obchodníkov, ktorej už dlhšiu dobu predsedal, potkol sa o posledný schodík a roztiahol sa s nosom na podlahe drožky. Za chrbtom začul ľadový potláčaný smiech a od zlosti vybuchol: „Nesmej sa, ty príšera!“ skríkol pohoršene a kočiš sa zmätene pozrel dovnútra, či je v poriadku. William, celkom znepokojený celou situáciou, mu chudákovi zaplesol dvere pred nosom, čo kočiša ešte väčšmi ohromilo. Nepýtal sa však už radšej nič, pretože postrehol, že pán asi nemá náladu.
Cestou sa Williamov duch provokatívne usadil na sedadlo presne oproti a nech William odvracal zrak ako chcel, nedalo sa nevšimnúť si ho. Celý čas zvieral päste tak tuho, ako mohol, až sa konečne dostali na miesto určenia, čo považoval za vykúpenie. Rozhodol sa ducha odteraz ignorovať.
Sebavedome, ako vždy, vystúpil po schodoch do vysokej budovy s noblesnou fasádou, no duch ho verne naseldoval, ba kopíroval každý jeho pohyb tak, až opäť znervóznel.
Vo dverách do snemu to už nevydržal a obrátil sa na ducha: „Nechcete ma tu už opustiť, pane?“ spýtal sa vyzývavo.
„Nie, to nemám ani náhodou v úmysle,“ odvetil veľkoryso duch a okolo Williama práve prechádzal lord Hamilton, ktorý po ňom hodil začudovaný pohľad.
„Lord Percy, oslovili ste azda mňa?“ spýtal sa.
„Ach kdeže, lord Hamilton, vôbec nie,“ zajachtal William a bez slova pozdravu vletel dovnútra. V sále už bolo veľa zhromaždených a zdalo sa, že všetci čakali len naňho. „Páni ospravedlňujem sa vám vopred,“ zvolal, kráčajúc cestičkou medzi sedadlami, „ale zdržali ma isté... ehm... nepredvídateľné okolnosti,“ ospravedlnil sa v letku, čo vyvolalo tiché šomranie medzi prítomnými grófmi a lordmi.
„Ach kdeže, William, podľa mňa boli veľmi predvídateľné,“ ozval sa na to ľahostajne ten nepríjemný spoločník a William, zabúdajúc, že v miestnosti nie je sám a strácajúc nad sebou kontrolu ducha nahlas okríkol.
„Čušte už, vy... Mám vás po krk!“ zvrieskol a v miestnosti sa rozhostilo ticho, ako po prudkom zadunení hromu. Hrôzostrašné ticho. Všetky zraky sa upreli na mladého muža, od hnevu červeného v tvári, ako hľadí kamsi do neurčita. Williamovi v okamihu došlo, že sa preriekol. „Prepáčte, páni, nemyslel som tým vás...“
V snemovni sa ozvali prvé prekvapené ohlasy a William si zahanbene sadol na svoje miesto. „V poriadku,“ začal, len čo sa usadil, vystrašene sledujúc, že duch sa vznáša len pár metrov od neho. „Dnes ideme preberať pozemky vdovy po grófovi Lancelotovi,“ ohlásil a dôstojne si upravil hŕbku papierov ležiacu pred sebou, na ktorej mal záznam o každom milimetri štvorcovom daného pozemku.
„Pane,“ ozval sa jeden z prítomných, „prosila ma o to, aby ste jej pozemok ešte nevydražovali. Pokúsi sa zaplatiť dlžoby čo najskôr.“
„Čo najskôr?“ zasmial sa sarkasticky William. „Čakali sme dosť dlho. Prednedávnom sľúbila, že všetko zaplatí syn a syn akosi záhadne zmizol. Nemám už na to nervy,“ odsekol nevrlo William a duch sa k nemu naklonil.
„Samozrejme, že zmizol, keď ste ho dali odveliť s Britským loďstvom, aby nemal možnosť dlh zaplatiť,“ uškrnul sa ironicky odraz lorda Percyho, ktorý smrteľne zbledol v tvári.
„Nikoho som neodvelil!“ zhíkol hlasnejšie, než chcel a opäť sa všetci naňho pozreli. „Prepáčte páni, pokračujme,“ odkašľal si a rozrušene nazrel do spisov. „V poriadku... Takže ďalšia manipulácia sa zamieta. Pozemky idú na dražbu!“ rezolútne buchol päsťou do stola.
„Pane, tá žena nebude mať čo jesť!“ namietol rovnaký oponent.
„Nevravte? Dvadsať rokov od ovdovenia jej už môj otec prispieval a aj ja som v tom pokračoval, kým som nezistil, ako prehajdákava všetky peniaze, ktoré jej dávam!“ rozhorčil sa lord Percy.
„Prestali ste ju financovať preto, lebo vám to prišlo zaťažko, William,“ upozornil ho duch blahosklonne. „Tá úbohá ženička si na splatenie dlžôb poctivo šetrila od smrti manžela a vy to veľmi dobre viete. Lenže akosi zabúdate, že potrebuje aj na každodenné výdavky.“
„Buďte ticho, prispieval som jej, prispieval!“ zvrieskol William a hnev ho až dvihol zo stoličky. Páni v miestnosti zdesením gúľali očami. Teraz im už prišlo správanie lorda Percyho nanajvýš čudné.
„Pane, ste v poriadku?“ ozvali sa prvé reakcie.
„Áno som, som...“ posadil sa William, sám vyľakaný svojim správaním. „Takže... kde sme to skončili? Áno, vdova Lancelotová a peniaze. Tak páni, vydražím jej pozemky! Moje rozhodnutie je konečné!“
„Aby ste ich predali za dvojnásobnú cenu prisťahovalcom, ktorí nepoznajú tunajšie ceny a tučné mešce potom zahrabete ako škrečok svoju potravu,“ uškrnul sa duch. „A potom budete postupne vyberať jeden po druhom, aby ste si kúpili nový oblek a novú garderóbu,“ usmial sa duch mrazivo.
„Dočerta sklapnite už! Nechcem nič vydražiť pre seba!“ zhúkol tak mocne, až ozvena zatriasla snemovňou.
„Pane, počujú vás,“ chichotal sa duch.
„Áno počujú! Nech ma len počujú! Ale vypadnite už!“ vrieskal.
Nedalo sa popísať to ohromenie zračiace sa na tvárach zasadajúcich. To divadlo, čo sa tam pred nimi práve odohrávalo, bolo výnimočné. Videli krásneho lorda Percyho, toho nafúkaného mladíka, ako má tvár skrivenú rozhorčením a sťa nepríčetný vrieska na vzduch pred sebou, rozprávajúc nezmyselné vety, ktoré nijako nezapadali do kontextu a navyše nemali nijaký podnet, ktorý by ich mohol vyvolať.
„Lord Percy, s kým sa to dočerta stále rozprávate?“ spýtal sa akýsi muž už celkom netrpezlivý, pretože ani zamak nechápal tejto pračudesnej scéne.
Lord Percy už stratil všetku kontrolu nad samým sebou. „Vy ho vari nevidíte?! Ó, dorbý ľudia Boží! Vyženťe tohto diabolského ducha, dajte ho odo mňa preč! Pozrite sa, gróf Perceval, práve sa pred vami vznáša! Tuhľa! Pozrite! Vy ho nevidíte?!“
Všetci sa začali znepokojene obzerať, no keďže nik žaidneho ducha nezahliadol, prekvapene vrteli hlavami a nechápavo si vymieňali udivené pohľady, až sa zrazu ozval kdesi z konca miestnosti hlas lorda Hamiltona.
„Páni, ten muž zošalel! Už vo dverách vrieskal po niekom akési nezmysly. A videl som ho aj vystupovať z drožky. Obzeral sa nervózne ani zlodej. Vravím vám páni, počujete, aké nezmysly rozpráva! Zosaďte ho a vyveďte ho! Nechceme predsedu šialenca!“
Tento protestný ohlas vznietil vlnu búrlivých dohadov, pričom všetky boli zlé pre lorda Percyho. Ten vydesene a bezradne stál, obzeral sa okolo seba nezmyslene si mrmlajúc slová obrany, ktoré aj tak nik nepočúval. Odrazu sa všetci okolo neho vzbúrili a rozhodli sa ho vyviesť. „Lord Percy, odíďte!“ vyzval ho lord Hamilton. Netrvalo dlho a už aj ho tisli von z miestnosti, nedbajúc na jeho obranné pokusy. A lord Percy už videl len svojho ducha, ako sa posmešne vznáša nad jeho predsedovským stolom a potuteľne sa usmieva.



Týždeň pekla vytrpel lord Percy. Duch ho neopustil a všade, kde sa pohol, ho nasledoval. Williama doháňal do šialenstva, čiže sa veľakrát zabudol opanovať a začal na ulici vrieskať alebo rozprávať sa sám so sebou. Po tomto týždni, keď už i tak bol podozrievaný zo šialenstva a pomätenia na rozume, už nebolo pochýb, že je naozaj pomätený. Preto by ho azda ani nemalo veľmi prekvapiť, keď mu raz večer Rose priniesla bielu obálku hore do izby.
„Otvorte ju,“ usmial sa duch a William, napriek všetkému odporu poslúchol a našiel tam na svoje zdesenie príkaz na zavretie do blázinca.
„Ó nie! Ó nie!“ horekoval. „Nie som blázon, nie som! Počuješ, ty hnusný duch! To ty si všetkému na vine!“ obrátil sa naňho ani šialenec. „Ty zavieraš moju mladosť a moju krásu na to ohavné miesto! Prečo si to spravil, prečo?!“ kričal po ňom. Duch však zostal celkom pokojný a uprene sa na Williama zahľadel.
„Pretože si sa príliš obdivoval,“ jednoducho odvetil. „Koľkých si priviedol na mizinu ty, William?“ spýtal sa duch na oplátku.
„Nikoho, ty príšera! Všetci ma zbožňujú, lebo som krásny! A krása sa nevyhnutne spája s dobrom! Ó aký omyl, že ty, taký strašný, nosíš moju podobu!“
„Vypočítajme si to,“ schladil ho duch. „Vdova Lancelotová. Odsekol si jej príjmy na úkor svojho zisku. Tvoj brat Henry. Tak neúprosne si sa zaťal, až si mu zničil poctivý obchod a musel si na pozemky vziať pôžičku, ktorú nebude nikdy schopný splatiť. Dcéra lorda Hamiltona... ako nepekne si sa k nej zachoval. Vieš, kde je teraz? Tam, kam posielajú aj teba... Čuduješ sa ešte, že sám vyniesol voči tebe obvinenie, že si šialený? Ďalej gróf Barents. Oklamal si jeho syna a ten sa od nešťastia, že vsadil všetky otcove peniaze na nerozumnú vec, zabil. Grófa samotného si potom vyhnal z panstva tvrdiac, že sa pomiatol zo žiaľu zo smrti svojho syna, keď sa ťa snažil obviniť...“
„Ó nie, prestaň, ty príšera, prestaň!“ zapchával si uši William, ale duch neúprosne vypočítaval ďalej.
„Grófka Letice Greyová, ktorej si ponúklol falošnú zmluvu a následne ju vydedili; Rose... tvoja stará dobrá Rose, ku ktorej si sa zachoval viac ako nečestne tým, že si ju ani raz neodmenil; lady Wrightová, ktorej vnuka si dal vyhnať do Ameriky vediac, že za ním pôjde aj cez oceán a potom si ju vyhlásil za nezvestnú, aby si jej mohol uchmatnúť všetky statky... Ach, William, mám pokračovať?“ prerušil svoje výpočty duch so sklamaným povzdychom. Mladý muž sa zvíjal v plači na drahom koberci, pripomínajúc si všetky nečestné skutky, ktoré doteraz považoval za celkom normálne a zrazu ich uvidel v pravom svetle. „A ešte si si navyše myslel, aký si krásny a obdivoval si svoju šikovnosť,“ dokončil duch vyčítavo.
William sa konečne odlepil od zeme a uprel na ducha ohnivý pohľad plný hnevu.
„Vráť sa do pekla! Tam, odkiaľ si prišiel!“ okríkol svoj verný odraz. „Vráť sa! Zmizni! Prestaň mi ničiť život! Moju krásu zavrú do blázinca, moju šikovnosť utnú v rozkvete... Ó vráť sa späť, ty hadie plemeno! Vypadni!“ kričal a duch len smutne kyvkal hlavou, nepohnúc sa ani o krok. William sa vztýčil a zrazu sa mu v pästi zajagal oceľový nôž, precízne nabrúsený.
„Počuješ? Chcem, chcem aby si zmizol! Chcem to! Zmizni a prestaň mi ničiť život!“ Tvár sa mu skrivila prudkým hnevom, čiže nepripomínal toho mladého krásavca, ale ohavného tvora neidentifikovateľnej podoby. Žily mu navreli a vystúpili, div nepraskli a do tváre sa mu nahrula krv. Vyzeral veru hrôzostrašne a každý smrteľník by sa ho zľakol. Ale duch sa pokojne pozeral na ten plameň, čo mu vrel v čiernych očiach a šľahal blesky po celej izbe, pokojne znášal ten preklínajúci pohľad netvora a sledoval tú úchvatnú premenu, keď sa z neviniatka stane ohava rozsievajúca nenávisť. Bol celkom pokojný dokonca i vtedy, keď sa čepeľ hroivo zdvihla a zablysla sa vo svetle odrazenom v zrkadle, pred ktorým tento človek tak rád stával a tak rád sa obdivoval. Zostal úplne chladný aj voči neľudskému výkriku, ktorý vyšiel z hrude tej osoby.
Potom William napol svaly a z celej sily hodil ostrý nôž smerom k zrkadlu, pred ktorým sa duch vznášal. S diabolským smiechom pozoroval, ako nôž vkĺzol do hrude toho otravného ducha a odhodil ho smerom do zrkadla, ktoré sa roztrieštilo na tisíce márnych kúskov. Smial sa ešte stále, dokonca i keď zacítil v hrudi bodavú bolesť a teplú tekutinu, ktorá mu začala zmáčať nový šat a stekať dole po trupe.



Rose začula len ťažké buchnutie a neidentifikovateľné zvuky vychádzajúce z pánovej miestnosti. Ale keďže ju nik nevolal, nezaoberala sa tým ďalej a pokojne si ľahla spať. Až na druhý deň, keď pánovi doniesla raňajky uvidela v izbe veľmi čudný výjav, pri ktorom jej tácka s chutným jedlom padla na zem.
Na podlahe ležal muž so skrivenou tvárou v črepinách zrkadla, ktoré však odrážali so zábleskami ranného slnka nevinnú a krásnu tvár, vôbec nie podobnú tomu, čo ležal na zemi v kaluži sýtej, ešte teplej krvi.