Generál Straussmann

Marjan a Lukas mali tesne pred zásnubami, keď prišiel Lukasovi príkaz narukovať. Vojna neodvratne vtrhla do jeho života napriek tomu, že jej vzdroval, pretože s nacistickým hnutím nesúhlasil. Napokon - sám sa mu vzpriečil, keď sa rozhodol oženiť so židovským dievčaťom. Lenže vlasť volala a on bol k nej pevne pripútaný. Miloval svoju rodnú zem napriek všetkému zlu, ktoré sa v nej dialo, a tak sa rozhodol príkaz uposlúchnuť.
"Odchádzaš," skonštatovala prosto Marjan, keď sa jej Lukas snažil zaobalene vysvetliť situáciu, aby vyznela čo najodľahčujúcejšie. Lukas sa pri jej slovách strhol a chvíľu uvažoval, či oceľový chlad, ktorý v nich znel, mal za úlohu zastrieť hlboký žiaľ alebo vyjadriť hnev.
"No... Nie! Marjan! Vrátim sa k tebe... Čoskoro, uvidíš..." presviedčal mladé dievča, sám však mal pocit, že by mal niekto radšej ubezpečiť jeho.
"Tak, ako sa vracia každý manžel, brat a syn k svojej rodine? Lukas, dobre vieš, že ma nemôžeš o ničom uistiť," zarmútene sklonila hlavu a Lukas sa na ňu pozrel. Prisahal sám sebe, že pre túto židovku položí život, keby mal krutý režim Nemecka ohroziť ich lásku a teraz sa jej obracia chrbtom. Sám sa čudoval svojej automatickej reakcii, akou prijal príkaz narukovať.
"Nie, to nemôžem," priznal napokon, "ale kým dýcham, budem sa snažiť udržať ťa v bezpečí a vrátiť sa k tebe..."
"Udržať ma v bezpečí!" zhíkla Marjan takmer hystericky. "Lukas! Môjmu otcovi počas tej hroznej noci podpálili strechu nad hlavou, moju matku znásilnili a prebodli a ty mi vravíš, že hoci budeš niekde na fronte, ďaleko odo mňa, budeš sa ma snažiť udržať v bezpečí?" rozosmiala sa takým hrozivým smiechom, až mrazilo a Lukasovi naskočili zimomriavky na chrbte.
"Marjan..."
"Choď!" zavelila zrazu kruto, dôstojne sa vystrúc, až sa jej štíhla postavička celkom napriamila, čo dodalo jej výzoru celkom nadpozemský výraz. Čierne oči jej horeli prudkým plameňom a kadere hustých tmavých vlasov rámovali jej poblednutú tvár, ktorá sa teraz celkom strácala.
"Ale ja... odpusť mi to," zašepkal bezradne Lukas.
"Mala by som ti povedať 'Buď so štítom, alebo na štíte' tak, ako to hovorievali sparťanské ženy svojim mužom, ale nemôžem. odpusť mi, ale nemôžem ťa podporovať v tom, aby si slúžil krajine, ktorá rozpútala vojnu, ktorá mi berie milého a ktorá mi vzala rodinu! Prosím ťa, pochop ma..." hlesla a vyčerpane sa zviezla na stoličku. "Keby som toľko nečakala na splnenie tvojho sľubu, že si ma vezmeš, dávno by som bola utiekla. A teraz... teraz, keď už nemám šancu na únik z tohto väzenia, z tejto tyranie, teraz mi hovoríš, že odchádzaš! Teraz, keď sme mali začať spoločný život, život šťastný a jednoduchý! Teraz..." V očiach sa jej zaleskli horúce slzy a Lukas nebol schopný odpovedať. "Dobre teda. Choď, keď musíš. Žena nemôže zdržiavať muža v službe vlasti. Choď, keď musíš," uzavrela jednoducho a Lukas sa na ňu díval zmučený a celkom zdrvený jej neľútostnými slovami, v ktorých sa skrývalo až neúnosné množstvo pravdy.
"Sľubujem ti, že sa pre teba vrátim. Zabezpečím ti dobrý úkryt a..."
"Mojim úkrytom si mal byť ty a mojím bezpečím náš domov, ďaleko odtiaľto," povedala mierne opovržlivo, no oveľa viac sklamane. Zahanbený a nešťastný Lukas sa nezmohol na nič, len zodvihol jej krásnu mäkkú ruku a pritisol si ju na pery.
"Prídem! bolo to posledné, čo jej povedal, než celkom zmizol, azda i z jej života.



Adolf Hitler spokojne stál a díval sa na zoradené rady vojakov, ktoré celkom mechanicky spĺňali príkazy, hádzali sa do blata a vstávali, špinaví ako prasce, ale nezlomní kamenní. Hlavou mu plynulo množstvo nápadov a myšlienok, útok na Poľsko považoval za výborný nápad. Vyhrať bolo ľahšie, než predpokladal.
"Seržant!" skríkol nevrlým hlasom a po jeho pravici okamžite zasalutoval mladý zjazvený muž.
"Počúvam važe príkazy, pane," po vojensky odpovedal strohým hlasom bez emócií seržant. Vyzeral ako robot, ktorému niekto vzal všetky city a schopnosť samostatne reagovať. Akoby sa riadil jedným modelom osobnosti, ktorý, keď ste sa rozhliadli, sa pri nikom naširoko-ďaleko nemenil a každého zajal do svojej formy jednotvárnosti. Vyzeralo to, akoby nikto nezmýšľal, nekonal a ani nechcel konať samostatne.
"Plukovník Grass mi povedal, že dnes ste našli na poli vojaka, ktorý bol v bezvedomí a veľmi dobre bojoval. Vraj išiel sám naproti guľkám. Priveďte mi ho sem, chcem ho vidieť a odmeniť sa mu," samoľúbo si potiahol fúzy Hitler a zapriadol ako mačka. Seržant sa uklonil, ale zostal stáť.
"Pane, prepáčtem ale to asi nepôjde," zajakavo odvetil. Bál sa hnevu svojho veliteľa oveľa väčšmi než čohokoľvek na svete.
"Keď som to povedal ja, pôjde to, som si istý!" odsekol Hitler.
"Pane, naozaj nie. Ten vojak totiž znovu upadol do bezvedomia a je mi ľúto, ale..."
"Ale? Aké ale?! Choďte mi dopekla s tými vašimi výhovorkami!" zúril Hitler.
"Pane, obávam sa, že keby ste sa ho na niečo spytovali, veľa vám toho nepovie," zajachtal seržant.
"Čo je slabomyseľný? Dočerta aj s takým vojskom! Jedni sú malomocní, ďalší slabosi, iní zbabelci a tí najudatnejší robia všetko zjavne len zo slabomyseľnosti, pretože nevedia, do čoho naozaj idú! Výborný národ sme, skutočne! Stavím sa, že je to Žid a skrýva svoj podlý pôvod za hrdinské skutky vlasti! Dajte ho popraviť, a to hneď!" vrieskal Hitler ako zmyslov zbavený.
"Pane!" odvážil sa skočiť mu do reči seržant. "Mýlite sa! Je to Nemec. Je to overené. Ale pri bitke dostal prudký úder pažbou pušky do hlavy a stratil pamäť spolu s vedomím. Nevie ani len to, ako sa volá."
Táto správa najskôr zaskočila Hitlera a zarazil sa vo svojom ohnivom prejave. Na pikosekundu ľutoval, že sa nechal uniesť takým hnevom, navyše nespravodlivým, no potom sa mu do hlavy votrela víťazná myšlienka.
"Vravíte, že je udatný?" overoval si informácie Hitler.
"Ó, áno, pane, bojoval som s ním. Dokázal pobiť štyroch chlapov celkom sám," povedal úctivo seržant.
"Výborne," zaškľabil sa Hitler. "Len čo sa preberie, priveďte toho dobrého árijca ku mne. Chcem sa s ním osobne pozhovárať," prikázal.
"Pane, vravím vám, že toho veľa nenahovorí..." Plesklo surové zaucho a seržant vide nad sebou hrozivo skrivenú tvár netvora.
"Povedal som vám..." zasyčal a chytil seržanta pod krk tak, že sa začal dusiť. Keď už celkom ofialovel, prudko ho odsotil na zem a rezko odkráčal.



Keď Hitler zistil, že je to Lukas Meyer, syn jeho starého známeho, nevýslovne sa potešil. Navyše mu výborne padol do rany fakt, že toho udatného chlapca bude môcť ľahko využiť na svoj veľký plán vyčistiť zem od Židov. Vedel, že s týmto mladíkom mal jeho otec problémy, pretože sa búril proti krutým nacistickým režimom, za čo by ho mal popraviť, ale do kariet mu hrala jeho strata pamäti a udatnosť. To je výborná kombinácia, z ktorej sa dá veľa vykresať a tak neváhal ani na chvíľu a začal budovať svoj veľkolepý zámer, ktorého súčasťou a to podstatnou súčasťou bol práve tento mladý muž.
"Pane," prihovoril sa mu Adolf Hitler vďačne a stroho, presne ako veliteľ, ktorý odmeňuje, "bojovali ste vskutku vynikajúco. Ako sa voláte?" spýtal sa, aby si ho preveril. Duša mu len tak zajasala, keď sa stretol s Lukasovým smutným a hlboko nechápaým pohľadom. "Tak ako sa voláte, mladý muž? Chcete, aby som odmenu, ktorú si zaslúžite, prisúdil nikomu? Máte predsa meno, nie?"
Lukas pomaly, ťažkopádne zavrtel hlavou.
"Výborne," zamrmlal si Adolf a pomädlil si ruky. "Pane! Azda si zo mňa strieľate a viete, že by sa to nemalo? No nevadí, vaša udatnosť to razom odčiňuje a ja vám teda všetko pripomenie. Chcete vedieť, ako sa voláte?"
Lukas chvíľu mlčal, potom prikývol.
"Ale pane, no tak! Chcete, aby som si o vás myslel, že neviete hovoriť a že ste slabomyseľný? Odpovedzte poriadne ako vojak!" zvýšil hlas Hitler.
"Chcem," hlesol Lukas po chvíli ticha.
"Výborne," uškrnul sa diabolsky Hitler. "Voláte sa Thomas Straussmann a bojovali ste nanajvýš udatne. Dozvedel som sa o vás, že váš otec - nech mu je zem teraz ľahká - si veľmi želal, aby ste urobili vojenskú kariéru a myslm, že váš štart je veľmi blízky veľkoleposti! Výborne sa mu zavďačujete, musím vás pochváliť. Ste prototypom vlastenca, akých Nemecko nevyhnutne potrebuje. Už teraz mám pocit, akby ste mi boli synom," predstieral dojatie Hitler a hodil na muža prefíkaný pohľad, v ktorom sa miešalo dojatie s otcovskou hrdosťou.
Niekedy sa ani profesionálnemu hercovi nepodarí zahrať niečo, čo v živote necítil. Musíme priznať, že Hitler to zvládol ukážkovo. Dnes by mu možno po tejto scéne otvorili dvere dokorán do každej umeleckej školy (i ke´d je možné, že by opäť uprednostnil maliarstvo).
Keď Hitler zbadal, že chlapec je celkom ohúrený a vôbec sa na jeho lichôtky nechytá, nahnevane sa naňho pustil priamo.
"Pane, odteraz sa mi zaväzujete, že budete rovnako udatne brániť vlasť Nemeckú v každom boji a budete stáť na čele oddielu. Týmto vás povyšujem na poručíka a začnete tvrdo cvičiť! A..." zvrtol sa ešte na päte, ako odchádzal, "neradil by som vám veru, aby ste ma sklamali. len málokedy sa mýlim v odhade ľudí, ale keď sa pomýlim, kruto to zúčtujem," stroho oznámil, než úplne vyšiel zo stanu.

Jún 1941

"Pán generál," ozvalo sa od dverí na kancelárii generála Straussmanna a ten zodvihol svoju inteligentnú tvás od mnohých spisov, ktoré mu ležali na stole. Bola to naozaj múdra a mladá tvár, avšak poznačená vráskou krutosti ktorá sa mu tiahla pri ústach a keď sa usmial, hoci i úprimne, vždy to pôsobilo ukrutne a sarkasticky. Pravda, väčšinou sa úprimne neusmieval.
"Poďte ďalej, pán plukovník, čo potrebujete?" spýtal sa pokojným hlasom, z ktorého však sálal nekonečný chlad, sťaby sa tisíc nožov s hladkými oceľami zabodávali do chrbta toho, komu boli jeho slová určené.
"Pán generál, najvznešenejší pán Hitler príde, aby tábor skontroloval. Dnes musíme poslať ďalšiu dávku do plynových komôr," ohlásil mu plukovník Weiss tak prosto, ako keď sa dvaja ľudia rozprávajú o ďalšej várke prádla, ktorú musia dať do práčky.
"Podujmem sa toho," prikývol stroho generál a pozrel neprítomným pohľadom pred seba. Pred očami sa mi zrazu rozprestrela jeho životná cesta od onej bitky v septembri 1939. Získal si nečakanú priazeň najobávanejšieho a najstrašnejšieho diktátora na svete, bol povýšený na generála, bojoval v nespočetných bitkách, zúčastnil sa dobytia Paríža, bol pri podpisovaní kapitulácie Francúzov, a predsa, hoci o tom ani nevedel, bol celkom prázdny. Sem tam si spomenul na to, že splnil veľkolepý zámer svojho otca, ktorý si vždy želal, aby bol jeh syn raz veľkým vojakom, problém bol však v tom, že pri tom nemohol nič cítiť. Prečo? Pretože si na žiadneho pána Straussmanna ani za svet nevedel spomenúť. Bol teda na seba hrdý? Nie, bol jednoducho naprogramovaný. Preto bol poslaný práve do Osvienčimu, na vykonávanie masových vrážd. Necítil nič. Nikdy, už po celé dva roky. Bolo mu jedno, čo zabije tristo alebo tisíc židov, vnímal ich len ako nejasnú masu tvárí, ktoré sú pre Nemecko nebezpečné a treba sa ich zbaviť. Prečo? Lebo tak dostal príkazom. Stal sa strojom, bábkou v rukách vyššej moci. Ale celkom zjavne sa nebránil. Žeby nechcel? Alebo sa jednoducho brániť nevedel?
To, čo mu tak dobre išlo na fronte, sa zrazu stiahlo do najhlbšieho dna ulity a nedokázal to aplikovať na obyčajný život. A opäť nič necítil. Nepociťoval ľútosť nad tým, že sa stal tým, čím je - vrahom, zabijakom a neľútostným človekom. Neľutoval to, pretože sa ho to nedotýkalo, pretože to nechápal. Koľké to nešťastie!
"Pane..." vytrhol ho z myšlienok plukovník, ktorý stále stál vo dverách, "ste v poriadku?" spýtal sa.
"Samozrejme," odvetil s výdychom generál. "Zhromaždite ich, pôjdem sa na to pozrieť," prikázal a plukovník zasalutoval.
Keď generál vyšiel na nádvorie, bolo na ňom zhromaždených už niekoľko stoviek židovských tvárí, ktoré sa pozerali spýtavo, vystrašene, vyhladovane, túlili sa k sebe a chveli sa. Iba človek, ktorý má srdce z kameňa by dokázal prežiť ten pohľad. Potom teda usíme smutne pripustiť, že náš generál bol asi jedným z tých jedincov, ktorí sú schopní všetkého. Opäť videl len nejasnú masu, ktorá naňho vyvaľovala vydesené oči a žiadala si vysvetlenie. Ale nezachvela sa ani jediná žilka v jeho tele.
Krutým hlasom dal príkaz, aby sa všetci zoradili a tvrdým pohľadom si premeriaval tie tváre, v ktorých sa zračil taký obrovský strach, aký človek v živote necítil. Bol to smrteľný strach, ktorý veľmi málo ľudí unesie.
V dave sa zrazu nejaké dieťa rozplakalo. Generál sa mykol a pootočil hlavou. Uvidel nejakú vychudnutú ženu, ako sa chlácholivo skláňa nad malým chlapcom, ktorý sa kŕčovito skrýva do maminých úbohých sukní. Nastalo hlboké ticho, že by bolo počuť aj muchu. Generál sa neľútostným pohľadom vpíjal do matky a jej dieťaťa a keždý so zatajeným dychom čakal, čo bude nasledovať, keď tu sa približne z toho miesta ozval druhý hlas, mladý, ale podstatne zrelejší ženský hlas, plný hnevu a hystérie.
"Ste zvery! Všetci ste zvery! Neľútostné ohavy, ktoré vedia len zabíjať...!" Len šialenstvo mohlo prinútiť to úbohé stvorenie zakričať niečo také nahlas a tým pomenovať jednotné myšlienky všetkých pravými slovami. Nik by sa na to nepodujal, bolo to príliš šialené, ale táto slabá, vychudnutá dievčina kričala z plného hrdla zastretým, skoro šialeným hlasom a slzy jej stekali po lícach, ako sa pozerala na chlapčeka a matku, ako sa zúfalo objímajú a ako matka malého utešuje slovami, v ktorých nebolo ani kúsočka pravdy. Pohľad na zbláznenie.
"Kto to povedal?" spýtal sa generál tvrdo.
"Ja a poviem to ešte raz!" kričalo dievča ako zmyslov zbavené. "Ste..." Všetky slová jej uviazli v hrdle a zmenili sa na srdcervúci výkrik plný bolesti, keď ju jeden z dozorcov kruto kopol, až sa zrútila na zem. Chlapec sa ešte zanietenejšie rozplakal, matka sa k nemu pripojila a prosila dozorcu, aby dievča nechal. Ten ju však po štedrých prídavkoch schmatol za stále ešte husté tmavé vlasy a privliekol ju, krvavú, cez prach a hodil k nohám generála. V dave zavládla tichá hystéria. Všetci sa báli, čo bude ďalej, čo sa stane s tým odvážnym dievčaťom, ku ktorému začali prechovávať tiché sympatie, ale všetci sa príliš báli o seba samch, než aby niečo povedali.
"Pane, to je tá šialená ženská, ktorá to povedala," víťazoslávne sa líškal dozorca a generál mu pokynul rukou, aby sa vzdialil. Pozrel zhora na dievča, ktoré sa chúlilo pri jeho nohách a nepohol ani svalom na tvári. Potom do nej kopol a ona sa s tlmeným výkrikom odkotúľala na pár krokov od neho. Po chvíli sa dievča začalo zviechať a zodvihlo bielu, vpadnutú tvár z prachu zeme a vypľulo krv. Zodvihlo veľké oči smerom hore a prvýkrát v živote sa generál zľakol. Také oči ešte nikdy nevidel. Nikto v tábore nemal také oči. Všetci mali vyhladovaný, bojazlivý pohľad, plný nerozhodnosti a veľmi chabého odhodlania. V týchto očaich horel bojovný plameň, strašný hlad či už po spravodlivosti, alebo ten fyzický a boli také odvážne, až sa generál Straussmann zľakol toho, čo v nich videl.
Zrazu, z nevysvetliteľného dôvodu sa jej tvár vyjasila a taká zakrvavená vyzerala ako bohyňa spravodlivosti, hoci škaredá s pochlpenými vlasmi čiernymi ako žúžoľ, vychudnutá na kosť, ale s planúcim pohľadom a akýmsi zvláštnym jasom v tvári, ktorý z nej robil hrdinku a krásnu bytosť.
"Ale pane..." zašepkala bolestne, "ja vás predsa poznám..." hlas sa jej zachvel, ale hovorila dosť hlasno na to, aby ju generál počul.
"Kto je to?" zmätene sa spýtal dozorcov, strachujúc sa o svoju pozíciu. Táto šialená ženská mu vrdí, že ho pozná a pritom on ju v živote nevidel. Čo ak ho obvinia z toho, že sa spolčoval so židovkou? To by ho stálo miesto i hlavu! "V živote som ju nevidel."
"Pracujúca číslo 24129865," odvetil jednoducho dozorca, keď sa pozrel na jej číselnú kombináciu na chabých šatách.
"To mi veru nič nehovorí," pokrútil hlavou ironicky generál. "Prac sa!" zrúkol na dievča.
"Pane!" zašepkala neodbytne a zoslabnuto sa k nemu priplazila, hltajúc prach pri jeho topánkach, dusila sa, krv jej stekala do očí, ale kostnatými prstami sa dotkla jeho šiat, jeho topánok a rozplakala sa, "pane... pane prišli ste si pre mňa! Lukas, vrátil si sa!" vzlykala, tuho mu ojímala členok a skrývala si doňho tvár, zatiaľčo na generála sa upierali šokované pohľady.
"Hovorím vám, nepoznám vás!" zvýšil hlas a zatriasol nohou. "Practe sa!" prikázal jej kruto, no ona sa ho ešte stále držala.
Nevýslovné množstvo tvárí sledovalo túto scénu, ktorá by premohla každého, no nie každý by jej pochopil. Avšak jedna jediná pochopila. Bola to matka toho chapca, ktorého dojímavá scéna nachvíľu prinútila prestať plakať.
"Pane, poznáte ju..." odvážila sa ozvať. "Je to Marjan, vaša Marjan!" plačlivo volala žena a teraz sa už dozorcovia začali nespokojne ošívať.
"Pane? Čo to má znamenať?" opýtal sa ten, ktorý dievča neľútostne zbil.
"Dočerta, ja to dievčisko nepoznám!" skríkol nahnevane a striasol sa jej zoslabnutých rúk, ktoré sa túžobne ovíjali okolo jeho členku. "Vravím vám, zmiznite na svoje miesto! Zmiznite!" reval ako nepríčetný, ani čo by sa snažil prehlušiť niečo, čo sa mu v mysli zahmlene vynáralo, ale ani za svet to nevedelo nabrať reálnu podobu. "Vypadnite! Zatvorte ju! Vezmite ju do komory! Všetkých! Okamžite!" kričal ani posadnutý a zdesene gúľal očami po tej kostlivej dievčine, ktorá čoraz hlasnejšie plakala, biele šaty mala celkom ufúľané a nechcela sa ho pustiť, ustavične opakujúc jedno meno - "Lukas".
Volám sa Thomas, som Thomas Straussmann, opakoval si v duchu zmätene a pozeral, ako dozorcovia kruto schmatli odvážne dievča a odnášali ho preč, na druhú stranu nádvoria, smerom k plynovým komorám a hrubými hlasmi rikazovali zvyšku, aby ich nasledoval.
Je to Marjan, vaša Marjan...! Tie slová mu zneli v hlave ešte dlho po tom, ako sa za ďalšou várkou židov zavreli dvere do plynovej komory, no nič mu nehovorili. Marjan. Aká Marjan? Určite nepodstatné meno. A rozhodol nezaoberať sa tým ďalej. Len by ho obrala o spánok. Ale nech robil čo chcel, ešte dlho mu z mysle nedokázali zísť jej kŕčovité prsty, tuho objímajúce jeho nohu a dojaté vzlyky, ktoré prerývane opakovali meno nejakého Lukasa.



Adolf Hitler sa spokojne prešiel po osvienčimskom nádvorí a nazrel do plynových komôr, kde teraz bezmocne ležali telá niekoľko stoviek židov. S úsmevom vyjadrujúcim vrcholné potešenie sa obrátil na generála Straussmanna a potľapkal ho po pleci.
"Výborne, synu. Teraz vás tak môžem nazývať, ste mi ako syn, pretože ste nesklamali mňa a lásku k vlasti, čo je vlstne jedna vec, pretože ja som vlasť a ja som aj láska k vlasti. Výborne, výborne! zaveďte ma do vašich kancelárií, nech si pripijeme na intenzívne očisťovanie nemeckého národa!" zvolal natešený Hitler a generál Straussmann automaticky zasalutoval.
"Ako si prajete, pane!" povedal a zaviedol Hitlera do svojej kancelárie, kde otvoril fľašu alkoholu. Hitler obrátil pohárik pálčivej tekutiny nadšene do seba, no generál vôbec nemal chuť.
"Čo je s vami, synu? Vari nemáte chuť oslavovať po tak výborne vykonanej práci?" začudovane sa pýtal Hitler a zvedavo si premeriaval svojho "vojenského odchovanca".
"Ale isteže mám," odvetil stroho a naveľa vypil i on svoj prídel.
"Zdržím sa tu niekoľko dní, synu. Prideľte mi izbu, som unavený a už sa zvečerieva. Choďte odpratať tie telá a spáľte ich v krematóriách. Popol potom vysypte ďaleko odo mňa. Nerád by som s ním prísť do styku," prikázal Hitler a generál prikývol.
"Ako si želáte, pane," opäť zasalutoval a potom mu ukázal izbu. Hitler sa poďakoval a zavrel za sebou dvere. Generál osamel a zostal celkom zhypnotizovane stáť. Až po chvíli sa pohol a vykročil smerom k plynovým komorám. Neunúval sa zavolať ani žiadne komando väzňov na odpratávanie mŕtvol, išiel celkom priamočiaro za svojim cieľom. Otvoril dver a uvidel pred sebou záľahu tiel, ale nedbal na to. Prekračoval nahé a vychudnuté zvyšky z toho, čo kedysi bolo ľudským tvorom a ako zmyslov zbavený sa obzeral okolo, ani čo by niečo alebo niekoho hľadal. Čoraz rýchlejšie si kliesnil cestu a nepríčetne si niečo mrmlal, študujúc tváre, ktoré mal pred sbeou s vypúlenými očami. Pohľad na zaplakanie. Ale generál neplakal, len oheň v jeho očiach prezrádzal, že je do svojej roboty strašne zabratý.
Po chvíli, ktorá sa mu zdala nekonečnou, konečne našiel to, čo hľadal. V jednej z tých hromád uvidel dodriapané biele šaty, ktoré sa beleli už zdiaľky ako víťazná zástava. Len čo to zbadal, rozbehol sa tým smerom a zodvihol bezduché telo, takmer nepatrne ťažké, ktorého vznešená hlava bola stále ovenčená hustými čiarnymi vlasmi, pochlpenými krvou, no veľké oči, ktoré sa naňho na nádvorí tak prosebne upierali, už boli navždy zatvorené. Generál sa roztriasol na celom tele, ale neplakal. Len mlčky vyniesol mŕtvolu z komory a položil ju do jednej zo stodôl na úzku pričňu. Vyzeral ako pomätený, keď dievčenské telo zakrýval úplne nepotrebnou látkou a pri odchode sa ešte párkrát otočil.



Hitler sa ráno spokojne zobudil a vyšiel z kancelárie. Cestou na prízemie sretol plukovníka a dvoch dozorcov, ktorí už boli dávno na nohách. Venoval im dokonca prívetivý pohľad, a keď sa chystal prejsť, nečakane ich zastavil.
"Páni, v noci som sa prebral na akýsi výkrik, po ktorom nasledoval výstrel, čo to malo znamenať?" spýtal sa Hitler.
"Pane..." zasekol sa plukovník. "Tiež som to počul. Ale neviem identifikovať ten výkrik," priznal.
"Ja som ho počul doknale," ozval sa jeden dozorca.
"Nevravte a čo to bolo?" vyzvedal Hitler.
"Pane, boli to slová Quasimoda z 'Chrámu Matky Božej v Paríži'," povedal dozorca.
"A to je čo zač? Nepoznám žiadneho Quasimoda," nervózne odvrkol, pretože nerád prichádzal na to, že niečo nevie alebo nepozná.
"Pane, boli to slová 'Ach, všetko, čo som miloval!'. Bol som vtedy nablízku," vysvetlil dozorca.
"A ten výstrel? Čo to bolo? Čo to má celé znamenať?"
"Neviem," porkčil plecami dozorca. "Ale bol to generál Straussmann."
"Generál Straussmann?" začudovane sa spýta Hitler.
"Spáchal samovraždu, pane," prikývol dozorca.
"Prečo?" nešlo to Hitlerovi do hlavy.
"Neviem, ale našiel som ho, ako objíma mŕtve telo nejakej dievčiny," oznámil dozorca a Hitler sa zamračil.
"Pán plukovník!"
"Áno, pane?"
"Dá sa zomrieť na epileptický záchvat?" spýtal sa Hitler.
"Neviem, pane, ale zjavne áno. Myslím, že moja teta naň umrela..."
"V poriadku, dajte to generálovi do zápisnice. Ak to dievča bola židovka, spáľte ju, aj jeho. A popol rozsypte ďaleko odtiaľto. Nechcel by som s ním prísť do styku," pokrčil nosom Hitler a plukovník zasalutoval.
"Ako si želáte, pane."


KONIEC