Ľudovít Veľký

Pán Abraham Tanner bol veľkým milovníkom zvierat. Odjakživa ho fascinovalo všetko spojené s prírodou, no jeho prioritnou vášňou medzi všetkými osemnohými, šesťnohými, štvornohými ba i beznohými miláčikmi boli práve hady. Špecializoval sa na ne, pretože ho fascinovali svojou obratnosťou a prefíkanou ľstivosťou. Snažil sa im vo všetkom podobať, pretože sa mu zdalo, že sú to nesmierne inteligentné stvorenia.
Jedného dňa sa pán Tanner rozhodol, že si splní sen a kúpi si hada. Samotná kúpa by, samozrejme, nebola problémom, oveľa horšie boli siahodlhé prípravy, konzultácie so zverolekármi a vybratie najvohnejšieho miesta pre svojho nového miláčika. Keď však bolo všetko zariadené, pobral sa pán Tanner zariadiť tento dlhoočakávaný obchod, na ktorý sa tešil hádam odo dňa, kedy sa narodil, pretože občas mal pocit, že lásku k hadom má vpísanú do kože.
Čitateľa azda ani neprekvapí, ak mu prezradíme, že pán Tanner raz dosiahol až také štádium, že sa informoval, či sa nedá vymeniť ľudská koža za hadiu pomocou náročnej plastiky, no keď napokon – našťastie – upustil od tohto nápadu, priklonil sa radšej k tomu nenáročnejšiemu. A to poriadiť si hada.
Pán Tanner sa rozhliadal a zvažoval, keď už to mal byť had, tak predsa nie hocijaký!
Týždeň chodil ako blúdivá ovca bez duše, pretože nikde nenašiel „toho pravého“, ktorý by si jediným pohľadom získal jeho srdce i dušu. Bol nešťastný a nemohol spávať, dokonca sa za svojho hada i modlil, až napokon Boh vyslyšal jeho úpenlivé prosby a poslal mu do cesty hada, ktorý mu celkom učaroval.
Obrovský, obrovitánsky pytón, ktorý sa elegantne vlnil vo svojom teráriu závratných rozmerov, mu pozrel do očí a celkom ho svojou vznešenosťou odzboril. Pán Tanner v momente vedel, že je to on. Mal dokonalú hladkú pokožku s lesknúcimi sa šupinami, úchvatné čierne vzorovanie popretkávané bielymi škvrnami, mocné čeľuste, dlhokánsky a špicatý jazyk s ostrými zúbkami. Dalo by sa povedať, že pán Tanner temer zabúdal dýchať, keď sa naňho zahľadel a ani vo vytržení vykríkol:
„Tento je môj!“
„Ste si istý?“ pýtal sa ho predajca. „Je to skutočne obrovské a nebezpečné zviera a...“
„Som si všetkého vedomý, pane. Tento had je môj,“ odhodlane vyhlásil pán Tanner a bez okolkov vytiahol peňaženku. A povedzme si narovinu – čo viac zaujíma nejakého predavača: život kupujúceho, ktorého už pravdepodobne nikdy neuvidí, alebo tá pekná sumička, ktorú sa za hada odhodlal zaplatiť? Skúsený čitateľ rýchlo uhádne, aká je odpoveď.
Nuž teda pán Tanner si priviezol vznešené zviera domov a keďže jeho výzor bol taký majestatný, meno, ktoré sa mu rozhodol dať, nemohlo za jeho výzorom nijako zaostávať, preto ho pokrstil so slávnostným pátosom ako Ľudovíta Veľkého, podľa Ľudovíta XIV.
Pytón sa celkom slušne zabýval do svojho nového príbytku a začal si na svojho pána zvykať. Ten ho teda pekne rozmaznával, takže had sa nemal na čo sťažovať. Bol pre pána Tannera ako dieťa, ako niekto, o koho sa túžobne chcel postarať, koho chcel ľúbiť do konca života, pre ktorého by bol aj on rovnako drahocenný. A to sa mu aj podarilo.
S hadom často viedol dlhé dialógy, lepšie povedané monológy a po čase sa ho dokonca odvážil vybrať von. Takto družne spolu pozerávali futbal a cyklistiku a pán Tanner mu nanajvýš nadšene vysvetľoval pravdilá hokeja. Až do dňa, kým si pán Tanner nezačal uvedomovať, že muž si s láskou hada nevystačí.

„Drahý, už som ti povedala, že sa mi to nepáči,“ povzdychla si Alicia Tannerová nešťastne, keď opäť raz sedeli s mužom pri večeri a tretie miesto pri stole nezaberal nik iný ako sám Ľudovít Veľký.
„Miláčik, s čím máš problém? Pozri, ako sa na teba krásne pozerá!“ upozornil ju muž.
„Veď práve!“ zvolala už celkom vyčerpaná Alicia. „Práve to! Stále si ma premeriava! Občas mám pocit, akoby ma chcel zhypnotizovať, alebo čo. Miláčik, nemôžeš to zviera jednoducho odpratať?“
„Alicia, už som ti vysvetľoval, drahá, že to nepôjde.“
„Prečo? Abraham, veď je to smiešne! Staráš sa oňho ako o vlastné dieťa!“
„Ale on je moje dieťa!“ namietol Abraham.
Alicia zhíkla.
„Panebože! Abraham! Ty mi chceš tvrdiť, že tento... tento tvor by ti bol prednejší, ako tvoje vlastné dieťa?“ zhrozene sa spýtala a pozrela naňho tak desivo, až sa jej rozšírili zreničky a muž si uvedomil, že to prehnal, nuž sa pokorne stiahol a snažil sa ju upokojiť.
„Ale samozrejme, že nie, drahá, upokoj sa, prosím ťa. Ale kým to dieťa nemáme, Ľudovít je mi tak drahý, akoby sme ho už mali, rozumieš ma?“
„Nie, vôbec ti nerozumiem!“ skríkla dotknuto a tresla príborom o stôl až Ľudovít nespokojne zasyčal a vyceril zúbky v pohoršení. „Nerozumiem tejto tvojej čudnej mánii, chovať si hada ako prasa v žite a vlastnú manželku zanedbávať!“
„Alicia, drahá, ako to myslíš zanedbávať?“
„Vôbec sa o mňa nezaujímaš! Som ti ľahostajná už niekoľko mesiacov, pretože vidíš len toho svojho odporného plaza!“ vyprskla tak pohŕdavo a znechutene, že Ľudovít musel ucítiť, že to bola urážka voči jeho osobe. Opäť sa totiž nepokojne zavlnil a zasyčal. „Musím sa báť vo vlastnom dome, aby som náhodou nepocítila okolo krku smrtiace zovretie tohto hnusného zvieraťa!“
„Neurážaj Ľudovíta!“ postavil sa pán Tanner rozhorčene od stola a Alicii skoro vypadli oči z očných jamiek.
„Prosím? Ty sa ho ešte zastávaš?“
Pán Tanner akoby si predtým neuvedomil, čo práve povedal a ospravedlňujúco sa stiahol.
„Ach, nie, prepáč mi, drahá, ja som chcel povedať... len...“ habkal, no žena ho nenechala dohovoriť.
„Bodaj by to otrasné zviera skapalo!“ zvrieskla a urazene vypochodovala z jedálne.

Alicia sa hádam po prvýkrát v živote odvážila priblížiť v tú noc k teráriu, kde spal Ľudovít Veľký. Musela sa najskôr uistiť, že manžel sa určite nezobudí a potom sa po špičkách vydala do izby, kde si Ľudovíta choval. Bola ešte tmavá noc a Alicia tápavo prechádzala chodbami, snažiac sa udržať na nohách bez toho, aby musela zasvietiť svetlo.
V rukách zvierala injekciu naplnenú otravou, ktorú chcela hadovi šikovne vpichnúť a keď konečne dosiahla dvere od izby, kde sa terárium nachádzalo, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla, kým sa odvážila vstúpiť. Rozsvietila si malú baterku a vošla dnu. Zamierila na sklenenú stenu oproti sebe, za ktorou už uvidela obrovské, stočené telo pokojne sa dvíhajúce v spánku. Milimeter po milimetri sa priblížila a zadívala sa na toho plaza, ktorý jej ruinoval manželstvo s nezvyčajnou úspešnosťou už niekoľko mesiacov. Prešla ňou vlna znechutenia a bez zaváhania natiahla ruku s injekciou.

Pán Tanner sa zobudil z krásneho a dlhého spánku a spokojne si natiahol chrbát i končatiny, okázalo zazívajúc. Rukou našmátral po mieste vedľa seba a uvedomil si, že je prázdne a prikrývky sú rozostlané.
Alicia už asi robí kávu, pomyslel si spokojne a pomaly, lenivo vstal. Zošuchtal sa na prízemie do kuchyne, no uvedomil si, že je prázdna a káva na stole vôbec nestojí. Poškrabkal sa v hlave a premyslel si, čo asi ešte zvykne jeho žena skoro ráno robievať.
Možno polieva kvety v záhrade, napadlo ho vzápätí a šuchtavo sa odobral k dverám na balkón, aby ich otvoril a vyzrel von. No Alicia tam nebola a krhľa stála nepohnutá a nedotknutá na mieste, doliata presne po vrchný okraj, ako to zvykla dolievať Alicia vždy, keď v predchádzajúci deň dopolievala.
Pán Tanner začudovane nahmatal prstami hlinu kvetov a zistil, že ešte nie sú poliate a voda v krhle je teda naozaj zo včerajška. To už ho trochu znepokojilo. Bola to predsa prvá vec, ktorú Alicia robievala.
„Alicia? Miláčik! Kde si?“ zavolal do záhrady, no nik sa neozýval, nuž sa s pokrčením pliec jednoducho otočil a pobral sa späť do domu. „Veď ona sa ukáže,“ zamrmlal si pre seba a pobral sa uvariť si kávu. Možno išla do obchodu alebo čo, prebleslo mu mysľou a začal si popiskovať. Zalial si kávu, vzal z chladničky kúsok mäsa a ponáhľal sa ho zaniesť Ľudovítovi.
Keď vstúpil do miestnosti, našiel hada ležať spokojne na zemi, stočeného v pohodlnej polohe, takže tvoril nezvyčajnú pyramídu. Zdal sa mu čudne obrovský, no pripisoval to len tomu, ako postáčaný bol.
„Ahoj Ľudovít, ako sa má vaše veličenstvo?“ usmial sa položil pred neho kus mäsa. Had naňho lenivo pozrel a vyplazil jazýčok. Abraham sa usmial a pohladkal ho po hlave. „Zdá sa, že dneska obzvlášť dobre, však?“ ušrkrnul sa. „Tak teda dobrú chuť,“ zaželal hadovi a pobral sa preč, no cestou k dverám o niečo zakopol.
„Čo tu, došľaka, robí táto baterka?“ spýtal sa sám seba a začudovane ju zodvihol. Možno som s ňou prišiel niekedy večer, odôvodnil si náhle sám pre seba a pobral sa hore.
„Alicia! Alicia, tvoja káva je hotová!“ kričal, vychádzajúc z pivnice, no žena sa neozývala.
„Asi je naozaj v tom obchode,“ uzavrel a posadil sa k raňajkám.

Ubehlo niekoľko mesiacov od záhadného zmiznutia Alicii Tannerovej. Abraham mal zlomené srdce a jediný, komu sa mohol vyžalovať, bol Ľudovít Veľký. Bol to naozaj jeho najlepší kamarát, ktorý mu už len svojou prítomnosťou vždy vylepšil náladu.
Polícia si nevedela záhadné zmiznutie vysvetliť. Keď po nej pátrali, zistili, že si so sebou nevzala nič z osobných vecí a ani žiadne oblečenie, takže pán Tanner bol celkom bezradný.
Jeho depresia pokročila až do takého stavu, že všade, kde sa pohol, sa cítil nezvyčajne úzko, keďže mu ju všetko horzne pripomínalo.
Nevydržím tu, pomyslel si zúfalo. Musím odísť, odísť ďaleko preč, lietalo mu hlavou, ako zronený, ani kôpka nešťastia, pozeral spolu s Ľudovítom veľkým futbal. Sklesnuto na hada pozrel.
„Čo ty na to, Ľudovít? Odídeme na výlet, bude sa ti to páčiť?“ spýtal sa ho a had mu opätoval dlhý, nezvyčajne skúmavý pohľad, jemne pokyvujúc hlavou a hlbokými očami sa mu zarýval do tváre.
„Beriem to ako tvoje áno,“ povedal si pán Tanner a nežne hada pohladkal. „Neviem, čo by som si bez teba počal, priateľ môj drahý,“ zafňukal a tackavo sa postavil, aby napísal odkaz pre tých, čo by ho mohli hľadať a upravil si odkazovú schránku. Na lístok na dvere napísal:

Odišiel som i s Ľudovítom Veľkým na dovolenku.
V najbližších dňoch ma nehľadajte a ani nekontaktujte.
Vrátim sa do dvoch týždňov.
Abraham Tanner
A tak si pán Tanner jednoducho začal baliť kufre. Celá tá atmosféra tohto mesta ho dusila a ako si skladal jednu košeľu za druhou, nadobúdal nemenné presvedčenie, že sa rozhodol veľmi správne. A Ľudovít ho pri balení spokojne pozoroval, švihajúc jemne koncom chvosta zo strany na stranu.

Brat pána Tannera, Connor Tanner sa o týždeň snažil dostať do domu, pretože dostal za úlohu udržiavať Aliciinu záhradku v takom stave, v akom ju zvykla mávať ona. Connor mal svojho brata i jeho ženu veľmi rád a celkom chápal, že Abraham chcel tak nevyhnutne zmeniť prostredie. I on prišiel o ženu, no bolo to horšie, pretože ju videl umierať. Abraham mal stále nádej, že sa nájde.
Connor si popiskujpc otvoril záložným kľúčom dvere do domu a zachytil pri tom lístok, ktorý z nich vypadol, oznamujúci neprítomnosť Abrahama Tannera. Connor vstúpil dnu a zavrel za sebou dvere. Pobral sa priamo do obývačky, odkiaľ viedli dvere na balkón, keď tu sa zarazil azostal prekvapene stáť v strede, keď za sebou začul jemné syčanie a obrátil sa.
Veľký pytón ležal na gauči v obývačke, pohodlne usalašený, v celej svojej dĺžke a zdal sa mu nesmierne obrovský.
„Ahoj Ľudovít,“ pozdravil Ľudovíta prekvapený Connor. „Čo tu, prosím ťa, robíš? Nemal si byť už dávno s bratom niekde na druhom konci sveta? Čudné,“ pokrčil plecami Connor a pobral sa poliať Aliciine kvety. Keď sa vracal zo záhrady, napadlo ho, že dá hadovi aspoň žrať, veď Abraham odišiel už pred týždňom. Čo ak had dovtedy hladoval? Otvoril chladničku a vybral z nej kus mäsa z misky presne označenej štítkom „Ľudovít Veľký“.
Connor mäso položil pred hada, no ten sa ani nehol, len si ho pokojne premeriaval blýskajúcimi čiernymi očkami.
„Naozaj čudné,“ zopakoval Connor, no rozhodol sa nechať to tak, preto len pokrčil plecami a otočil sa na päte. „Môj brat je blázon,“ zamrmlal. „Odíde na dva týždne preč a hada si nechá voľne sa pohybovať po celom dome, blázon...“
V strede vety zaklial. O niečo sa v chodbe potkol. Boli to kufre.
„Čo tu do pekla robia Abrahamove kufre?“ skríkol, stavajúc sa zo zeme a nečakane ho premkla hrôza a čudný pocit strachu sa zmocnil celého jeho vnútra. Pomalým, čo najpomalším krokom obrátil a opäť zamieril do obývačky.
„Abraham...?“

KONIEC